V cintoríne stromov

Autor: Tomáš Eršek | 29.5.2020 o 18:42 | Karma článku: 6,62 | Prečítané:  990x

Potulky Slovenskom nás niekedy môžu zaviesť na miesta, o ktorých sme ani netušili, že existujú. Raz je to milé prekvapenie, inokedy rozčarovanie. To, či v tomto prípade išlo o jedno alebo druhé, nechám na posúdení čitateľa.

„Slovenské rudohorie je utajeným klenotom horských turistov – pravých milovníkov prírody, kde stretnúť turistu je raritou. Je to divočina, kde človek vstúpi do hlbokého lesa s vysokým výskytom zveri, je to kraj hlucháňa tetrova a miesto, kde sú lúky posiate kvitnúcim šafranom“.

Takéto, aj rôzne iné informácie, sme sa dočítali v múdrych knihách. Cieľom našej poslednej túry boli dva končiare v Stolických vrchoch, a to Stolica, ktorá je najvyšším vrchom celého Slovenského rudohoria a zároveň najvyšším vrchom Stolických vrchov a Kohút, ktorý je druhým najvyšším vrchom Stolických vrchov a tretím najvyšším v Slovenskom rudohorí. S Peťom sme si povedali, že si pôjdeme užiť divočiny, a to, o čom sme sa dočítali, rozhodlo o tom, že si tento kraj určite chceme pozrieť.

V malebnej dedinke Muránska Zdychava, ležiacej v objatí okolitých kopcov, kde naša túra začala, sme zaparkovali priamo v strede obce pri obecnom úrade. Miesto maličké, vyhradené tak pre dve autá. Stáli sme tam prví a široko ďaleko nikto ďalší, až obďaleč nás jeden traktor. Možno preto, lebo bolo skoré ráno. Zaparkovali sme, už-už sme sa zberali, keď tu zrazu niekto vyšiel spoza dverí úradu a počujeme: „Hej chlapci, preparkujte to prosím vás o kúsok ďalej, tam k tomu domu.“  Hovoríme si, v poriadku, preparkovali sme o dva metre na ešte menšie parkovisko, kde sa vošlo maximálne tak auto a kolobežka.

Letmo sme sa pozreli, či je všetko splnené v zmysle príkazu, hodili sme na seba ruksaky a túra sa začala. Prechádzali sme nádhernými lazmi, kúzelnými miestami plnými zelených pasienkov s drevenými humnami a sedliackymi domčekmi, kde život plynul svojim vlastným tempom. Bolo to krásne magické miesto s roztrúsenými domami, políčkami... ako keby tam zastal čas. Prešli sme širokou lúkou, vôkol nás rozvoniavala pokosená tráva, obďaleč brechali psy chrániace statok s ovcami a vošli sme do hory. Pred nami sa otvoril hustý les. Začuli sme zvuk stekajúceho zurčiaceho potoka, vôkol nás bolo počuť štebotanie vtákov... no hotová pastva pre oči aj pre uši.

Ideme ďalej, keď tu zrazu... stúpame, naberáme výšku... a prišiel šok. Pozerali sme okolo seba a čím sme boli vyššie a vyššie, tým to bolo horšie a horšie. Pred nami sa začal odokrývať obraz skazy, obraz zdecimovaného, zničeného lesa. Ako sme stúpali stále vyššie, obrazy boli desivejšie. Približne na úrovni chaty Skalica, kde končil listnatý les a začínal ihličnatý, videli sme už len umierajúci a vysychajúci les. Pridali sme do kroku a pozerali okolo seba v nádeji, že ďalej to bude lepšie. Prešli sme okolo chaty Parajka, zastavili sme sa na Klepanej skale (Malý Kohút) a cez sedlo Kohúta sme stúpali na Kohút. Žiaľ, lepšie to nebolo, práve naopak.

Malý Kohút - Klepaná skala (1 182 m.n.m.)

Na vrchole Kohúta sme už boli v mesačnej krajine s vyschnutými mŕtvymi stromami, stáli sme na holinách s vylámanými pahýľmi. Výhľady nemali byť žiadne, mali sme byť v hustých lesoch... a videli sme všetko a do širokého okolia. Hľadali sme zeleň, zdravé stromy, lúky, šafran... A nič. Stolické vrchy totiž čelia prírodnej katastrofe – ničia ich lykožrúty a kôrovce.

Stáli sme priamo uprostred skazy, a pozerali sme na to, ako les vysychá a umiera priamo pred našimi očami. Keď sme stáli na vrchole, tak sme odtiaľ videli veľkosť územia, ktorého sa to týka. Neboli to žiadne fliačiky, žiadne výrezy. Bolo to veľké územie, tisícky a tisícky stromov. Videli sme stromy, ktoré za chvíľu odumrú, ako menia farbu, ako sa z nich vytráca zeleň a chytajú sivý nádych, ako schnú a začínajú im práchnivieť konáre... Peťo to povedal trefne: „Sme ako keby v cintoríne lesa, v cintoríne stromov.“ Lesníci robia čo môžu, na mnohých miestach boli umiestnené lapače lykožrútov, ale v tejto situácii, to už asi nepostačuje. Musíme pochváliť aj našich rómskych spoluobčanov a tiež aj nezamestnaných zapojených do aktivačných prác – všetci boli s krompáčmi a motykami v rukách, roztrúsení na tých holinách a v tej pustatine, priamo na horúcom slnku, na strmých svahoch a vysádzali nové stromčeky. Klobúk dolu pred nimi aj pred lesníkmi.

Tá skaza tam postupuje veľmi rýchlo, z príprav na túru sme sa o tomto nikde nedočítali a materiály,  z ktorých sme čerpali informácie, sú staré 5-6 rokov. Ten les vtedy vyzeral ináč ako teraz. Je až neuveriteľné, aká silná dokáže byť príroda aj voči sebe samej. Tu sa to ukázalo deštrukčným spôsobom, kde, aby mohol prežiť jeden (lykožrút, kôrovec), musí zahynúť druhý (les, stromy).

Cieľom našej túry bol aj vrch Stolica. Ale po tom, čo sme videli vôkol seba, rozhodli sme sa túru ukončiť na vrchu Kohút, prešli sme cez vyhliadku Jakuška na Faltenov vrch a odtiaľ na Faltenovo sedlo. Pôvodne sme mali zo sedla pokračovať ďalej na Stolicu. Povedali sme si ale, že pre tentokrát naša túra končí v tomto bode a ideme zostupovať dolu, smer Muránska Zdychava. Uvažujeme, že sa na Stolicu vrátime na jeseň, porovnali by sme, ako to bude vyzerať.

Rozsah skazy nás zaskočil. Žiaľ, podobné obrazy poznáme aj z niektorých iných slovenských pohorí, ale nie tak celoplošne ako tu. Samozrejme, prešli sme aj krásne hory, lesy, o tom budeme písať v našich ďalších blogoch, ale takýto deprimujúci obraz, ako práve v Stolických vrchoch, sme pri našich potulkách ešte nevideli. Starosta jednej z blízkych obcí nám povedal, že pred niekoľkými rokmi sa touto oblasťou prehnala víchrica, ktorá zničila veľkú časť lesa a odvtedy lykožrút likviduje všetko, čo mu príde do cesty. Domov sme odchádzali s pocitom prázdnoty. Žiaľ, aj toto je obraz, ktorý sa dá v našich horách vidieť. No nič, čas ukáže, ako to tam bude vyzerať o pár rokov. Fotky prosím vnímajte ako ďalší diel mozaiky toho, čo tu máme, obraz plný krásnych miest, ale aj tých zničených.

Po našom návrate domov Peťo kontaktoval starostov dotknutých obcí, tiež aj Lesy Slovenskej republiky, š.p., Štátnu ochranu prírody a iné ochranárske združenia. Mali sme záujem o zodpovedanie otázok, na ktoré sme nepoznali odpovede. Musíme na tomto mieste vyzdvihnúť promptné reakcie viacerých oslovených, ktorí nám podrobne a precízne na všetko odpovedali. Avšak informácie, ktoré nám boli poskytnuté, boli určené výlučne adresátovi a môžu byť chránené ako obchodné tajomstvo, alebo môžu byť informáciami alebo údajmi chránenými podľa všeobecne záväzných právnych predpisov. Nemôžeme tak verejne publikovať komunikáciu, ktorú mal Peťo s danými inštitúciami a starostami, ale v hrubom rámci môžeme povedať toľko, že tento stav vznikol zhruba pred piatimi rokmi, kedy v dôsledku veternej smršte došlo k vyvráteniu a polámaniu smrekového lesa zhruba na polovici územia Stolických vrchov. Do riešenia situácie, boli prizvané všetky relevantné inštitúcie, ktoré v zmysle legislatívy mali právo, resp. povinnosť, vyjadrovať sa a konať v danej veci. Výsledkom činností zainteresovaných je, že dôsledky veternej kalamity prerástli do novej, ešte rozsiahlejšej kalamity – k vysychaniu stromov napadnutých premnoženým podkôrnym hmyzom. Hmyz sa nekontrolovateľne rozšíril, naďalej rozširuje a napáda stále ďalšie stromy. Do toho všetkého je potrebné zarátať aj horúce letá, čo urýchlilo premnoženie a vznikne tak komplexný obraz všetkých okolností, ktoré spôsobili terajší stav lesa na Stolici. Nám dvom neprináleží hodnotiť, kto nesie za tento stav zodpovednosť, ani to, kto pochybil, resp. kde je v skutočnosti pravda. Čo je ale potešujúce, holiny sa zásahmi lesníkov a aktivačných pracovníkov vysádzajú a zalesňujú. Médiami prebehla informácia, že na stole je požiadavka Štátnej ochrany prírody, ktorá žiada zaradiť toto územie do Národného parku Muránska planina do zóny A, teda najprísnejšie chránenej, ako lokalitu cennú, pôvodnú a ľudskou činnosťou nepoznačenú. Ak bude návrh schválený,  do tejto lokality bude platiť prísny zákaz vstupu a zákaz akejkoľvek činnosti, teda aj vrátane zákazu zalesňovania a obnovy holín a bude to všetko ponechané len na samotnú prírodu. Na otázku, kedy budú holiny obnovené, sa nedá odpovedať. Len čas ukáže, či sa ešte niekedy v budúcnosti bude môcť dnešná generácia detí pozrieť znova na husté lesy Stolických vrchov, na krásnu divočinu plnú hlucháňov a lúk posiatych šafranom.

Cestou naspäť sme znova prechádzali lazmi, oddýchli si v tráve, pokochali sa krajinou a naša túra bola na konci. Možno sa do tohto kraja ešte niekedy vyberieme a porovnáme to s tým, čo sme videli teraz. To už ale bude na ďalší blog.

Trasa: Muránska Zdychava (524 m n. m.) – Skalica, poľovnícka chata (1 098 m n. m.) – Parajka, chata (1 153 m n. m.) – MALÝ KOHÚT (Klepaná skala 1 182 m n. m.) – Sedlo Kohúta (1 148 m n. m.) – KOHÚT (1 409 m n. m.) – Jakuška, vyhliadka (1 356 m n. m.) – FALTENOV VRCH (1 338 m n. m.) Faltenovo Sedlo (1 254 m n. m.) – Skalica, poľovnícka chata (1 098 m n. m.) – Muránska Zdychava (524 m n. m.)

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Navrátilci z rizikových krajín asi skončia v karanténe

Premiér chce výrazne zvýšiť pokuty za ignorovanie izolácie.


Už ste čítali?