reklama

Divoká tiesňava pod majestátnym osamoteným vrchom

Keď máte pocit, že všetky naj turistické vrcholy ste už navštívili, oplatí sa zobrať mapu a pozrieť sa, či ste skutočne vyčerpali všetky možnosti. A práve takto sme si s Peťom všimli jeden osamotený, málo navštevovaný vrch.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (1)

Presvedčili sme sa, že keď človek menej očakáva (po predošlých zážitkoch v Stolických vrchoch), môže byť prekvapený, dokonca nadšený. Zistili sme, že sa ešte stále dajú nájsť miesta, kde zorné pole nie je posiate kalamitou, či pseudokalamitou. Medzi také vrchy patrí Salatín. Nie ten v Západných Tatrách, kam stopy turistov vedú často, ale ten druhý – v Nízkych Tatrách. O Salatíne sme vedeli, že je to náročná túra, hlavne záverečné stúpanie už skoro pred koncom. Ako píše sprievodca – „záverečné, cca 400 metrov dlhé extrémne prudké stúpanie preverí kondíciu každého turistu“... a veru preverilo. Stehná štípali, pľúca pískali, centimeter po centimetri vyššie a vyššie... Čo sme ale neočakávali, bol prechod jednou úžasnou, priam magickou tiesňavou... ale poďme pekne po poriadku.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Ráno sme sadli do auta, dali sme si tradičnú zastávku na diaľničnej pumpe, proteínová tyčinka, káva a išli sme ďalej. Peťo pridáva plyn, točí volant doprava, doľava, auto fičí, kilometre ubiehajú, blížime sa do východiskového bodu našej túry – do dedinky Ludrová neďaleko Ružomberka. Nezdržiavame sa, obúvame topánky, obliekame sa a šup ho do hory.

Kráčali sme dlhou Ludrovskou dolinou najskôr po lesnej asfaltke, v objatí lesa, okolo pamätníka SNP a po zhruba hodinke sme dorazili k malému prístrešku so smerovníkom, ktorý nás navigoval ďalej. To sme stále ešte nevedeli, čo nás čaká. Ani sme len netušili, čo za skvost je ukrytý v Nízkych Tatrách.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Pred nami sa zrazu, po obidvoch stranách, otvorili strmé vysoké skalné steny. Vystúpili úplne neočakávane, ako takí skalní strážcovia hory. V strede medzi nimi bola cestička, cez ňu tiekol zurčiaci potôčik a... čistá divočina – bola to tiesňava Hučiaky. Neskutočné miesto, všade machy, paprade, bujná vegetácia, spadnuté stromy, vodopády, cestičkou sme chodili krížom krážom po tečúcom potoku a kameňoch. Bol to prales ponechaný len tak, ako rastie, ako umiera, bez akéhokoľvek zásahu človeka. Ono to tam priam dýchalo, voňalo, všetko to zvučalo a vytváralo jeden harmonický celok. Jedle, duby, buky a javory na jednom mieste, rastúce vedľa seba. Malé, ale aj staré a mohutné. Mladé aj mŕtve... K tomu krásne výhľady na vrcholy kopcov, ktoré tiesňavu obklopujú. Po ceste sa otvárali vysoké, zaujímavo tvarované skalné bralá, početné malé jaskyne, ktoré boli často hneď pri chodníku, ponory... Pretekajúci potôčik bol miestami nenápadný, miestami výrazný. Jeho hučanie bolo jediným výraznejším zvukom, ktorý sme v tejto osamelej, málo známej a málo navštevovanej tiesňave počuli. Bola to neopísateľná nádhera, slová ani fotky nevyjadria krásu toho miesta.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Stúpame ďalej. Z divočiny sme zrazu vyšli na krásnu širokú zelenú lúku, ležiacu v strede majestátnych kopcov. Akoby sme sa zrazu ocitli v Belianskych Tatrách, krásne skalné útvary, na nich sýto zelené skalné lúky... niečo neskutočné. V skalnatých dolinkách sa vypínali lipovo-javorové lesy, na strmých skalných stenách rástli porasty vápnomilných borovicových a smrekovcových lesov s borovicami, brezami, tisom, osikami, vŕbami, borievkami... Stáli sme tam úplne ohromení, priam paralizovaní, nevedeli sme sa pohnúť a len sme pozerali a pozerali, možno sme aj ústa dokorán otvorili... Ešte sme nestihli vstrebať atmosféru tiesňavy a zrazu toto. Hotové šoky. Ani sa to nedá opísať, slová nedokážu zachytiť tú krásu, ktorú sme tam videli. Sýta zeleň, lúka s vôňou trávy, okolo hustý les a nad tým všetkým hrdo sa vypínajúce masívne skaly posiate kvetmi a trávou. Magické miesto. V tej chvíli sa človek cíti byť úplnou súčasťou prírody, splynie s ňou a len je. Na mieste, tu a teraz, nad ničím nerozmýšľa, len nasáva tú atmosféru všetkými zmyslami. Ak by sme aj nešli ďalej na vrch Salatín, bola to totiž posledná, najťažšia časť cesty, tak by Hučiaky a lúka stáli za samotnú túru len po túto časť, bez Salatína.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Po tom, čo sme sa dosýta pokochali a znova sme sa vrátili k zmyslom, pokračovali sme ďalej v stúpaní na Salatín. Záverečných zhruba 400 metrov bol zaberák, aký si už dávno nepamätáme. Turistický sprievodca písal o extrémne strmom stúpaní po úzkom chodníku a skalách, kde hľadať cestu v zimnom období môže byť životu nebezpečné. Sprievodca neklamal, informácie boli presné a stúpanie naozaj naberalo na obrátkach. Snehu našťastie už nebolo nikde, ale stúpanie... to ostalo. Prudkosť stúpania podčiarkoval fakt, že sme celý čas videli Salatín hneď oproti nám, úplne blízko, priam na dotyk, vypínal sa nad nami a my sme stáli hlboko pod ním. Vedeli sme, že cesta k nemu už inakadiaľ viesť nemôže, len tadiaľ, niekde cez kosodrevinu prudko hore. Aj tak bolo.

Začalo sa šťavnaté stúpanie, pravá noha, ľavá noha, v predklone, stehná štebotali, a pekne krok po kroku vyššie a vyššie. Kráčame, dávame si prestávky, kocháme sa okolitými výhľadmi, znova stúpame, stojíme, naberáme sily a znova krok po kroku vyššie a vyššie do cieľa. Cesta zrazu nekonečná, stúpali sme po centimetroch, pomaly, merajúc každý krok, s batohmi na chrbte, s rukami chytajúcimi sa skál, ktorých sme sa museli pridržiavať... tak prudké stúpanie to bolo. Keď sa nám zdalo, že už-už za najbližším kríkom kosodreviny, za najbližšou zátačkou bude cieľ... nie. A ešte vyššie a vyššie, pravá, ľavá, stehná pália, prudko a stále hore... Znova stojíme, nechávame oddýchnuť pľúca. Pozreli sme do mapy, mali sme pocit, že sme vystúpali dobrých 100 metrov... ukazovala plus 30 metrov. To ozaj? Áno, ono pri takomto prudkom stúpaní to vyzerá, že to odsýpa, aj to odsýpa, ale oveľa, oveľa pomalšie. Na psychiku celkom dobrý nápor. Dalo sa len zaťať a ísť ďalej.

Konečne. Sme na vrchole Salatína. Cestou na vrchol sa nám medzi kosodrevinou odokrývali výhľady. Zo samotného vrcholu Salatína výhľady nie sú, pretože je učupený vo vysokej kosodrevine. Skladáme sa na mieste, začína pršať a my sa schovávame pod prevísajúcu kosodrevinu, ktorá nám poskytla príjemný úkryt pred dažďom. Dávame si rýchly obed, dopĺňame tekutiny a po krátkom oddychu pokračujeme ďalej, pred sebou máme nemenej šťavnatý zostup.

Prešli sme pár metrov ďalej a natrafili sme na druhý vrchol s názvom Salatín. Pozeráme s Peťom na seba, že to kde sme? Čo sme zablúdili? A či sa nám zrak kalí z toho stúpania, že by sme už dvojmo videli? Tá istá nadmorská výška, ten istý názov, len posunutý o pár metrov ďalej. Zaujímavé, na našich potulkách sme takéto značenie vrcholu ešte nevideli. Nevieme, prečo to takto bolo značené, ale z tohto druhého vrcholu sa otvorili krásne výhľady na všetky strany. Kosodrevina sa rozostúpila a pred nami sa ukázali Vysoké Tatry s dominantným Kriváňom, bočné hrebene Nízkych Tatier sa odtiaľ javili ako nekonečné rovnobežné vlny. Všade naokolo bolo vidno podstatné horstvá Slovenska.

Po tejto prestávke, na druhom Salatíne, pokračujeme ďalej na Malý Salatín. Dolu zo Salatína sme sa vybrali iným smerom, ako sme išli hore a bola to dobrá voľba, pretože výhľady, ktoré sú pred sedlom pod Malým Salatínom, priamo na ňom a pokračujú Úplazmi, sú jednoducho úchvatné. Dážď ustal a my sme si vychutnávali slovenskú krajinu položenú široko ďaleko s dojmom, že je tu odjakživa a navždy.

Cesta dolu bol zážitok sám o sebe. Chodník prechádzal polomom, nie veľkým, no dosť rozľahlým na to, aby človek stratil orientáciu. S online mapou to nie je problém, bez nej to môže byť neriešiteľné. Prechádzali sme cez polámané popadané stromy, hľadali sme značky, cesta zmizla. Sústredili sme sa, merali sme každý krok, pozerali pred seba, za seba... Keď tu zrazu, ako som prekračoval jeden z tých stromov... bum, parádne som sa učebnicovo zdrúzgal – vyskočil som naň, zaprel som sa o konár, že idem skočiť dolu a v tom prásk ho, konár sa zlomil, mňa vytočilo do boku a už som letel hubou, teda pardon, ústami dolu... bác do suchých konárov a ihličia, a aby toho nebolo málo, tak aj živica tam bola... no zážitok neopísateľný, ihličie som si vyberal... aj odtiaľ... Peťovi točilo kútiky, išiel ma ratovať, ale držal sa. Snažil sa zachovať úroveň, z jeho pohľadu vyzeral byť pád celkom dramatický. Ruksak sa mi vyvalil na hlavu, ja v tom ihličí vykrútený ako paragraf, ratujúci Peťo... no pohľad pre Bohov. Po tejto pauze sme pokračovali ďalej, prešli sme cez vrchol Bohúňovo, okolo masívu Kohúta, prišlo prudké dlhé klesanie, kolená vŕzgali, zvyšky nevybraného ihličie pichali... aj tam..., ale koniec dobrý, všetko dobré.

Konečne sme dorazili do Ludrovej, kde naša túra začala. Poctivá 10 hodinová, 22 km dlhá túra. Unavení, rozbití, ale s perfektnými zážitkami. Neopakovateľná atmosféra, krása hôr... všetka únava ako keby z nás spadla, sadli sme do auta a poďho domov.

Samotný prales (tiesňava Hučiaky) s výmerou takmer 25 ha je územne chránený v rámci Národnej prírodnej rezervácie Salatín a so širokým okolím (lúky, lesy) je súčasťou územia európskeho významu a Národného parku Nízke Tatry. Právom je táto lokalita klenotom Nízkych Tatier. Je to odľahlé územie mimo hlavného nízkotatranského hrebeňa, kam noha turistu nezavíta často. Salatín je vrch stojaci mimo toho všetkého, ako keby izolovaný, na samote, no o to krajšie to tam všetko vyzerá. Preto sme si túto lokalitu vybrali ako náš ďalší cieľ a vrelo ho odporúčame do pozornosti, určite stojí za návštevu. Krásna túra, úžasná tiesňava, aj ten šťavnatý výstup na Salatín a náročný zostup polomom naspäť do Ludrovej... krásne čaro túry, určite ju fajnšmekri ocenia.

Trasa: Ludrová (562 m n.m.) – Ludrovská dolina, pamätník SNP (630 m n.m.) – Hučiaky, ústie (735 m n.m.) – Salatín (1 630 m n.m.) – Sedlo pod Malým Salatínom (1 420 m n.m.) – Malý Salatín (1 444 m n.m.) - Bohúňovo (1 312 m n.m.) – Sedlo pod Kohútom (953 m n.m.) – Ludrová (562 m n.m.)

Tomáš Eršek

Tomáš Eršek

Bloger 
  • Počet článkov:  13
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Vášnivý turista, cestovateľ, milovník divadla a dobrej knihy, rád objavujem neobjavené... Spolu s parťákom Petrom Vrábelom cestujeme vo voľnom čase krížom krážom po Slovensku, po zákutiach už objavených, ale aj nepoznaných a radi by sme sa podelili o naše zážitky z ciest, z túr, z objavovania "čiernych dier", z miest neokukaných, ale aj tých komerčných. Kedykoľvek sa nám dá, balíme batoh a smer hory, lesy, mestá, háje... Zoznam autorových rubrík:  Cesty po SlovenskuNezaradenéSúkromné

Prémioví blogeri

Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu