Sivý, no nie všedný, klenot Západných Tatier

Autor: Tomáš Eršek | 13.6.2020 o 12:52 | (upravené 14.6.2020 o 7:21) Karma článku: 11,05 | Prečítané:  4556x

Je málo vrchov, ktoré sa viackrát umiestnili na poprednom mieste v anketách o najkrajší vrch Slovenska. O ktorý vrch ide? Indícia – nachádza sa v Západných Tatrách.

V čase zimnej uzávery sa v Tatrách veľa „končiarových, štítových“ túr nedá robiť, väčšina ciest je neprístupných. Západné Tatry ako také, sme mali v pláne už dlhšie. Nie však ale všetky cesty, ktoré vedú na vrch, o ktorom bude v tomto blogu reč, sú v čase zimnej uzávery prístupné a aj viaceré zdroje, z ktorých sme čerpali údaje pri našej príprave na túto túru, sa v otázke uzávery rozchádzali a informácie tak boli rozdielne. Preto sme si na viacerých miestach overili, ako je to s uzáverou na tento vrch, komunikovali sme s kompetentnými inštitúciami, a tie nám dali presné informácie, či sa naň v čase uzávery dostaneme, alebo nie. Nebolo by v našom záujme narúšať prirodzený tok prírody v jej prebúdzajúcom sa jarnom období, príp. porušovať nariadenia. Dostali sme informácie, po akej ceste sa vybrať, a tak bolo rozhodnuté, kam budú smerovať naše ďalšie turistické kroky. Cieľom túry bol Sivý vrch.

Je nádherný najmä v jarných mesiacoch, keď na jeho skalách kvitne pestrá kvetena. Vápencový podklad jeho okolia je zárukou nádherných farebných záhonov počas krátkeho vegetačného obdobia. Rastie tam okolo 500 druhov rastlín, z ktorých niektoré nenájdeme nikde inde na Slovensku. Je medzi nimi aj vzácna hmyzožravá rastlinka tučnica alpínska a ešte zriedkavejšia tučnica obyčajná. Obidve sú zákonom chránené ako mimoriadne vzácne druhy. Ďalším veľkým lákadlom sú fascinujúce skalné útvary, ktoré v západnom hrebeni Sivého vrchu vytvárajú doslova skalné mesto. Najvýraznejšia skupina týchto útvarov sa nazýva Radové skaly. Povedali sme si, poďme si to znova všetko pozrieť na vlastné oči. A musíme veru skonštatovať, že Sivý vrch a prechod časťou hrebeňa, očaril aj nás.

Skoro ráno sme s Peťom sadli do auta a do GPS zadali súradnice „Bobrovecká Vápenica“. Prešli sme Liptovským Mikulášom a boli sme na mieste, naša túra začala. Nadmorská výška východiskového bodu je 750 metrov. Začali sme pomaly stúpať. O nič nešlo, úvod bol veľmi ľahučký, prešli sme okolo chát po asfaltke, mládež nás predbehla na autách. Aj napriek zákazu vjazdu okolo nás prefrnkli rýchlosťou šarkana, mali naponáhlo. Úsek po asfaltke nebol dlhý, možno nejakých 15 – 20 minút a boli sme v lese, kam sa už ináč ako peši ísť nedalo. Vtedy sme si všimli, že mládež, ktorá nás predbehla, odparkovala autá priamo pri vstupe do lesa. Bolo tam také malé parkovisko, dalo sa vystúpiť z auta a hneď vstúpiť do hory. Ušetrili by sme čas kráčania po asfaltke tam aj späť, možno aj 40 minút, ale rešpektovali sme zákaz vjazdu, pre niečo tam ten zákaz je. No, ako sme vstúpili do hory, terén sa zmenil. Prešli sme necelých 5 km a boli sme na vrchole Babky. Prevýšenie 816 metrov... Ono, takto napísané je to nič. Ale bol to veru šťavnatý začiatok, dobré na rozohriatie. Niekde sme čítali, že tento úsek sa volá „rýchla smrť“. Pochopili sme, prečo... Ale úvodná časť prudkého namáhavého výstupu so zastávkou na prvom medzibode našej túry, na Babkách, bola odmenená parádnymi výhľadmi na celú Liptovskú kotlinu a priľahlý hrebeň Nízkych Tatier. Tento úvod stál veru za to. To sme ale ešte nevedeli, že takýchto „rýchlych smrťákov“ bude na našej túre viac...

Z Babiek sme pokračovali ďalej. To, čo sme si šťavnato vyšliapali, sme si ďalej pekne zošliapali. Tiahle klesanie, potom znova tiahle stúpanie... Pred nami sa otvoril trávnatý hrebeň, kráčali sme krásnou stepnou krajinou. Prešli sme po úpätí Malej kopy (1 637 m n.m.) a ocitli sme sa na otvorenej horskej lúke. Dorazili sme na ďalší náš medzibod – do sedla Predúvratie, ktoré je o pár metrov vyššie než Babky. Odtiaľ sa nám otvorili ďalšie neskutočné výhľady na Západné Tatry, oproti Veľký Choč, Malá Fatra. Skoro nám v krkoch seklo od toho, ako sme hlavami točili koldokola, nevedeli sme kam sa skôr pozrieť.

Pred nami je ďalší „kopec“, ktorý nám stojí v ceste na Sivý vrch, a to Ostrá (1 764 m n.m.). Strmo naberáme výšku, na krátkom úseku bolo potrebné vystúpať 300 výškových metrov – toto bol ďalší úsek „rýchla smrť“. Vošli sme do hustých porastov kosodreviny, snehu pribudlo, hlboko sa zabárame po kolená a boli miesta, kde sme zapadli po pás, až sme sa zľakli, či neskončíme niekde naspäť v Bobroveckej Vápenici. Chodník nebolo vidieť, bol starostlivo ukrytý v hustej kosodrevine, išli sme krok po kroku hore, pľúca niečo začali rozprávať, prudké stúpanie sa začalo prejavovať na stehnách aj na lýtkach. V kombinácii s hlbokým snehom sme v strmom stúpaní mali o fyzický aj lokalizačný zážitok postarané. Po predratí sa porastmi kosodreviny, ktorá výrazne zasahovala do trasy turistickej cesty, sme konečne dorazili na vrchol Ostrej, ďalšieho medzibodu našej túry. Tá námaha ale stála za to. Luxusný kruhový výhľad na Liptov, Oravu, okolité vrchy a údolia Západných Tatier...

Na Ostrej sme sa dlho nezdržali. To, čo sme si namáhavo vyšliapali, sme v prudkom klesaní zišli dolu. Krásnych 250 metrov prudkého klesania, nekonečná cesta, znova cez hustú kosodrevinu, zabáranie sa po kolená, tie už začali priam spievať. Slávnostne prichádzame do sedla Priehyba, malá pauza na oddych a šup ho ďalej. Pred nami sa už v plnej paráde týčil mohutný masívny vrch, ktorého vrchol je tvorený šedými vápencami a dolomitmi. Znovu prudké strmé stúpanie nahor, začínajú spievať aj bedrové kĺby, ani si nespomínam, kedy a na akej túre si naposledy takto pospevovali. Vystúpili sme na Sivý vrch, hlavný hrebeň pohoria a boli sme v cieli našej túry. Obdivovali sme z neho úžasné panoramatické výhľady na Nízke Tatry, Oravskú Maguru, Oravské Beskydy, Babiu Horu, Skorušinské Vrchy, Veľkú Fatru, hrebeň Malej Fatry, priam nás uchvacoval pohľad na mohutný hlavný hrebeň Západných Tatier s výhľadmi na Salatín, Skriniarky, Pachoľu, Baníkov, Príslop, pod nami sa rozprestierala lesom pokrytá Bobrovecká dolina, Radové skaly... Boli to neskutočné pohľady, žiadna fotka nedokáže tú krásu dostatočne opísať.

Cesta späť bola až po sedlo Priehyba rovnaká. Pokračovali sme cestou popod Ostrú, ktorou sme sa dostali opäť do sedla Predúvratie a pokračovali sme okolo Chaty pod Náružím. Pod chatou sme sa napojili na pár metrov na cestu, ale hneď sme z nej aj zbehli na neoficiálny chodník okolo Mnícha a Sokola. Pred nami sa otvorili zaujímavé dlhé a vysoké vápencové steny, krásna kvetena, dostavila sa vytúžená zmena rytmu pre naše nohy. Prichádzame k poslednému prudkému klesaniu do Bobroveckej Vápenice, odkiaľ sme začali... a túra bola na konci. S Peťom sme jednohlasne skonštatovali, že toto bola túra morda. Náročná, obzvlášť v zimných podmienkach, keď sme sa v prudkých stúpaniach a klesaniach brodili hlbokým snehom. Vyžadovalo si to ešte viac síl, ale o to krajšia túra to bola. Západné Tatry si nás podmanili, a preto znova niekedy nabudúce, dovidenia.

Trasa: Bobrovecká Vápenica (750 m n.m.) – rázcestie Nad kameňolomom (1 140 m n.m.) – rázcestie Pod Babkami (1 220 m n.m.) – BABKY (1 566 m n.m.) – MALÁ KOPA (1 637 m n.m.) – sedlo Predúvratie (1 585 m n.m.) – OSTRÁ (1 764 m n.m.) – SIVÝ VRCH (1 805 m n.m.) – sedlo Priehyba (1 650 m n.m.) – Chata pod Náružím (1 411 m n.m.) – Bobrovecká Vápenica (750 m n.m.)

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Navrátilci z rizikových krajín asi skončia v karanténe

Premiér chce výrazne zvýšiť pokuty za ignorovanie izolácie.


Už ste čítali?