Malebná krajina na stratovulkáne

Autor: Tomáš Eršek | 21.6.2020 o 15:48 | Karma článku: 6,50 | Prečítané:  1712x

Viete, ktorá lokalita je najväčšou chránenou krajinnou oblasťou na Slovensku? Tá, kde rastú najvyššie položené duby cerové, hraby a jarabiny a najnižšie položené prirodzene rastúce jedle...

Štiavnické vrchy – ony sú tou najväčšou chránenou krajinnou oblasťou, ktorá sa svojou rozlohou 77 630 hektárov právom zaraďuje medzi najväčšie na Slovensku. Rozprestiera sa na území rovnomenného pohoria, ktoré bolo v mladších treťohorách najväčším stratovulkánom na Slovensku. Aj dnes má táto chránená krajinná oblasť viacero slovenských prvenstiev. Okrem už spomínaných dubov a jedlí je tiež rozlohou najväčším vulkanickým pohorím Slovenska.

Štiavnické vrchy sú ale aj častým cieľom turistov, obzvlášť Sitno, kde je pomerne náročné vystihnúť deň, kedy tam nikto nie je. Sitno sme navštívili viackrát, ale samotný prechod časťou Štiavnických vrchov sme absolvovali až prednedávnom, ako našu premiéru. Je veľa krásnych zákutí, ktoré sa v Štiavnických vrchoch dajú vidieť a mali sme tak celkom problém, čo by sme si pozreli premiérovo. Úloha pripraviť si itinerár túry vyzerala byť celkom jednoduchá, no až pri plánovaní sme zistili, čo všetko a aké krásy sa v tomto kraji nachádzajú. Spojili sme preto hory s lúkami, historické pamiatky s technickými, umelé jazerá s prírodnými, cestičky lesom aj mestom. V tomto prípade nešlo ani tak o túru v pravom slova zmysle, bola to skôr príjemná prechádzka s neveľkým stúpaním, ale s krásnymi výhľadmi, v prostredí hôr, lesov, lúk aj pasienkov. Áno, aj sme stúpali, boli aj skaly, horské cestičky v lese, ale všetko kľudným, pohodovým tempom. Prechádzali sme viacerými turistickými cestičkami, ale aj náučnými chodníkmi, centrom Banskej Štiavnice, ale tiež aj okolo odľahlejšieho plesa... a to sme si mysleli, že plesá sú len v Tatrách... ale, poďme na to pekne postupne.

Banskú Štiavnicu určite netreba nejako zvlášť predstavovať. Je to historické banské mesto, s úžasnou aurou a neskutočnou atmosférou. Pri našich potulkách Slovenskom sme ju s Peťom navštívili už nespočetne veľakrát a vždy je tam čo objavovať. Či už sú to malebné banské domčeky roztrúsené po okolitých kopcoch, alebo úžasná kalvária s jej barokovými zastaveniami, alebo štôlne, do ktorých keď „sfárame“, tak čakáme, že za rohom na nás vykukne Permoník. Pre svoj mimoriadny charakter bola v roku 1950 vyhlásená za mestskú pamiatkovú rezerváciu a ako „Historické mesto Banská Štiavnica a technické pamiatky jeho okolia“ sa stala v roku 1993 súčasťou zoznamu Svetového dedičstva UNESCO. Kostoly, baroková kalvária, synagóga, Starý a Nový zámok, Klopačka, Kammerhof, štôlňa Glanzenberg, Berggericht, Trojičné námestie... na tomto mieste sa nedá vymenovať všetko to, čo by v Štiavnici stálo za návštevu.

Skoro ráno sme zaparkovali v centre Banskej Štiavnice, pri Novom zámku. Mesto sa ešte len prebúdzalo, dvíhal sa opar, obďaleč kikiríkal kohút, nikoho nikde, len nad nami pomaly sa prebúdzajúce slniečko s rannými jarnými lúčmi. K celkovej atmosfére chýbal už len zvuk klopačky zvolávajúcej baníkov do práce... Prešli sme Námestím Sv. Trojice, ktorému kraľuje mohutný morový stĺp, spravili sme zopár krokov po ceste medzi domami a boli sme v hore. Na ruksaku nám zvonila rolnička, aby nás počuli medvede. Dostal som ju ako dar od svojej priateľky a odkedy tú rolničku mám, odvtedy ju pravidelne nosíme na každej túre na ruksaku. Cítime sa tak bezpečnejšie a veríme, že medvede o nás vedia, aj keď ich my nevidíme.

Po krátkom stúpaní sa pred nami ukázal prvý tajch – Veľká vodárenská s vodou tyrkysovej farby. Nádhera. Vôkol neho husté stromy a na hladine odrážajúce sa ich ihličie... priam idylická atmosféra. Kráčame ďalej, ďalší tajch... a ďalší. Pekne kaskádovite odstupňované nad sebou, ako také schody. Banskí inžinieri, ktorí projektovali tajchy, boli veru hlavy pomazané, nie nadarmo sa do Štiavnice potom chodili učiť ďalší banskí majstri z celého sveta, ako na to. Dokázali vybudovať neuveriteľné vodné dielo, 60 medzi sebou poprepájaných vodných nádrží, ktoré dodávali energiu pre prosperujúce baníctvo a dokázali zbaviť všetky bane spodnej vody. Na mieste, kde mala stáť hrádza a tajch,  najskôr očistili svahy až na skalu. Vyhľadali sa všetky staré štôlne, vyčistili sa, vyplnili nepriepustným ílom, ktorý sa ubil. Základ hrádze tvorilo nepriepustné tesniace teleso. Nabili sa tri rady mocných dubových kolov, vyplietli sa vŕbovým prútím a medzi vzniknuté steny sa navozil íl. Ten sa hutnil a ubíjal, napríklad aj tak, že sa tade preháňalo stádo kôz alebo oviec. Z oboch strán telesa sa potom navozila hlina, ktorá sa na návodnej strane opevnila kameňom, na vzdušnej strane sa podoprela kamenným múrom, pätkou.

V 18. storočí tvorili štiavnické tajchy najdokonalejšiu vodohospodársku sústavu Európy. Niekde sme sa dočítali, že tajchy spolu zadržiavali celkom 7 miliónov kubíkov vody a distribuovali ju tam, kde ju bolo treba. Voda poháňala čerpadlá spodnej vody, poháňala hámre, kde sa ruda drvila a prepierala, zvyšková voda slúžila na pohon mlynov. Voda z tajchu sa odvádzala podzemným tunelom a „zátka” sa ovládala z malého domčeku na hrádzi tajchu, ktorý sa volá mních. Keďže v okolí Štiavnických vrchov nebol žiadny výdatný vodný tok, tajchy napĺňala dažďová voda, zbieraná desiatkami kilometrov jarkov. Ako sme stáli pri tom tajchu, obdivovali sme, ako sa banskí inžinieri dokázali popasovať s technickým riešením týchto náročných stavieb. Na energetickej základni tajchového systému sa vyvinula banská čerpacia technika, ktorá bola vzorom aj pre iné banské revíry na celom svete. Fascinoval nás nielen príbeh tohto obrovského vodného diela, ale aj harmonické zasadenie tajchov do prírody. Dnes ostalo z pôvodných 60 už len 24 tajchov, ktoré sú s okolitou prírodou takmer vrastené do strmých hôr Štiavnických vrchov. Ponúkajú prírodné kúpanie, člnkovanie, rybačku, korčuľovanie aj romantické prechádzky.

A práve preto sme si ako jednu z medzizastávok našich potuliek Štiavnickými vrchmi chceli pozrieť aj samotné tajchy – okrem Veľkej vodárenskej sme v ten deň prešli aj okolo tajchu Malá vodárenská, Rozgrund, Ottergrund, Vindšachtské jazero, Evička, Klinger, a ďalších malých tajchov a jazierok, ktorých názvy sme ani nepoznali, ale boli tak čarovné, krásne umiestnené v lone hôr, že sa nedalo nepozrieť si ich.

Pri sedle Červená studňa, čo bol ďalší cieľ našej cesty, sme si dali malý oddych. Červená studňa je rybník medzi vrchmi Glanzenberg, Paradajs, Šobov a dolinami Vyhnianskeho potoka a potoka Štiavnica. Aj tento bol vybudovaný ako tajch niekedy začiatkom druhej polovice 18. storočia podľa návrhu vynálezcu Jozefa Karola Hella, aby náhonný jarok z neho privádzal vodu k šachte Amália na pohon vodostĺpcového čerpacieho stroja, ako aj k iným banským dielam. Samotné sedlo Červená studňa je významnou križovatkou ciest a východiskom atraktívnych turistických značených ciest a viacerých náučných chodníkov. A práve po takomto chodníku sme chvíľu aj kráčali. Pri sedle Červená studňa sme sa napojili na náučný chodník Paradajs. Chodník má 19 zastávok, ktoré nás oboznámili s geologickou stavbou jednotlivých vývojových etáp Štiavnických vrchov, ako aj s históriou baníctva v tejto oblasti.

Pokračovali sme ďalej, na druhý najvyšší vrchol Štiavnických vrchov, Paradajs. Ten prvý – Sitno, sa počas dňa týčil oproti nám z rôznych strán. Nebolo to nič náročné, maličké stúpanie, občas sme uvideli, ako sa pomedzi stromy predierajú lúče slnka a v obrysoch sme videli Štiavnicu. Peťo, ako správny fotograf, mal už prst na spúšti, čakali sme, že práve odtiaľto, z Paradajsu, sú tie krásne pohľadnicové výhľady na panorámu Banskej Štiavnice z výšky. Prekvapenie sa konalo po výstupe na vrch – výhľady boli zakryté vyčnievajúcimi stromami a kríkmi, výhľady neboli veľmi vábne, skôr o ničom, ako pekné. Stáli sme tam a špekulovali, odkiaľ asi tak môžu vznikať tie krásne zábery... Na kopci stojí kríž zasvätený Svätej Barbore, patrónke baníkov, ale okrem neho tam nič iné, čo by stálo za zmienku, nie je. Hovoríme si OK, poďme ďalej, našim ďalším cieľom bol vrch Tanád.

Naše ďalšie kroky viedli lesom. Málinko sme znova stúpali, potom klesali, zase stúpali, ale všetko to bolo pokojné, bez zadýchania sa, z nohy na nohu. Zrazu sa pred nami otvorila široká lúka a na nej... stojace veľké kamene, ako keby sme sa ocitli v Stonehenge, niekde v dobe kamennej. „Je toto už Tanád?“ pýta sa Peťo. Nevedeli sme to zistiť, nakoľko na lúke nebolo žiadne označenie, kde sme, ani žiaden smerovník na Tanád. Nič. Len široká lúka s masívnymi kameňmi. Keď tu zrazu, pred nami sa otvorili... krásne výhľady na Banskú Štiavnicu. Presne tá panoráma, ktorú sme hľadali. Stáli sme na kopci, nad Štiavnicou a hľadeli sme priamo na jej krásu. Pod nami ležala ako na dlani – námestie, kalvária, úzke uličky aj strmé kopce s malebnými domčekmi... všetko sa nám krásne otvorilo. Toto bolo to miesto, ktoré sme hľadali. Peťovi od vzrušenia až prst začal tikať, aby náhodou neprepásol žiadny dobrý záber. Ja som si sadol na lavičku a kochal som sa ako už asi dávno nie. Boli to naozaj úchvatné pohľady. Samotná Štiavnica má neobyčajné čaro, ale vidieť ju z vrchu, stáť ako keby nad ňou a celú ju vidieť v kompletnej kráse... no paráda. Stále sme ale nevedeli, či toto už je Tanád alebo nie. Nejak sme to veľmi neriešili, pobrali sme sa ďalej.

Vraciame sa späť na hlavný chodník, znova vstupujeme do lesa, pred nami je krátke stúpanie, skaly, otvárajú sa výhľady na Sitno. Ani sme sa nenazdali, prešli sme zvlneným hrebeňom a po zhruba polhodine sme na Tanáde. Len tak, z ničoho nič, žiadna značka, žiadna šípka... len nám zrazu vošiel do cesty. Tanád leží v rovnakej nadmorskej výške ako Paradajs. Presne na meter. Znova sa nám otvorili krásne výhľady na okolité hory, majestátne Sitno sa na nás pozeralo a my sme pokračovali ďalej. Cez Veterné sedlo sme pokračovali holými lúkami, ktoré boli v minulosti odlesnené kvôli pasienkom. Ako sme sa dozvedeli z tabúľ, kamenisté pôdy sa rýchlo sušia a tak sa tam okrem trávy nič iné neujme. Tie lúky sa ešte len prebúdzali do jari, neboli ešte úplne zelené, ale už sa na nich kde tu objavili prvé kvietky.

Cez Farárovu hôrku mierime ďalej cez sedlo Pod Kanderkou do Košiarskej doliny. Kráčame nekonečnými lúkami s roztrúsenými malými osadami zvanými štále. Kocháme sa výhľadmi, mierne klesáme a zrazu, kde sa vzala, tu sa vzala, pred nami stojí... smutná vŕba a pod ňou... jazierko. S Peťom neveriacky pozeráme na seba – žeby aj toto bol tajch? Nejako sa nám to nezdalo. Obďaleč sme zbadali smerovník, prišli sme k nemu a na ňom napísané Sedlo Pleso. Dovtedy sme si celý čas mysleli, že plesá sú výsadou len Tatier. Ale že aj v Štiavnických vrchoch môže byť pleso, tak to sme vôbec netušili. Neuveriteľné fotogenické miesto – uprostred lúky malé jazierko učupené pod vŕbou s neďaleko stojacimi mohutnými smrekmi, pod vŕbou lavička, nad ňou stále dominantne sa vypínajúce Sitno... no chýbalo tomu niečo?

Z tohto miesta sa nám ani odísť nechcelo, také malo čaro. Čakal nás ale ďalší bod našej cesty – sedlo Peciny, odkiaľ sme pokračovali cez sedlo Pod Pinkovým k tajchu Evičkino jazero a cez Štiavnické Bane sme si to namierili k tajchu Klinger. Náš priateľ, kolega Palino Halva tam so svojou rodinou zvykne tráviť voľný čas, priamo na Klingeri majú rodinnú chalupu. Mal som tú česť, dávnejšie keď som sa vracal z Tatier, som sa tam u neho zastavil na opekačku a do neskorého večera sme si užívali tamojšiu atmosféru. Výhľad z okna chalupy priamo na Klinger, za oknami záhrada, ovocné stromy...no raj na zemi. Peťovi som až s takou hrdosťou ukazoval – toto je tá Paliho chalupa, tam sme opekali, tuto dolu pri jazere sme boli v bufete na kofolu... Boli to pre mňa milé spomienky, aj nostalgické, aj clivé, aj osobné. Na tých miestach som si spomenul aj na Paliho otca, ktorý žiaľ už nie je medzi nami, ako som spolu s ním krájal špekačky, ako ma ponúkal vínkom, ale musel som odmietnuť, lebo ma čakala cesta domov... Na tom mieste sa mi žiadalo ako keby stíšiť sa, trošku sa zahĺbiť do seba a zaspomínať si... Paliho tato mi vtedy hovoril, že samotná lokalita okolo Klingeru ponúka viaceré možnosti, či už na oddych, alebo na ľahšie túry, že po hrádzi sa dá pohodlným stúpaním dostať do starej banskej osady Horná Roveň. Že je tam možné vidieť prepadlisko, kde v minulosti stála šachta Weiden a o kúsok vyššie bola kedysi vyhĺbená šachta Amália. Hovoril mi, že na Klingeri sa pestovali vodné športy, že sa tam kedysi hrávali zápasy celoštátnej ligy vo vodnom póle a že tam vyrástli viacerí výkonní plavci, ktorí úspešne reprezentovali Slovensko aj Československo v zahraničí.

Klinger bola naša posledná zastávka okruhom Štiavnických vrchov. Cestičkami, ktoré mi vtedy spomínal Paliho otec, sme už ďalej nepokračovali, možno nabudúce. Odtiaľ sme unavení, ale plní dojmov, pokračovali k Novému zámku, kde naša cesta ráno začínala. V Štiavnických horách je nespočetné množstvo rôznych turistických ciest, dajú sa pokombinovať rôzne smery, obtiažnosti, pre cyklistov, bežkárov, detičky, aj starších ľudí. Po návrate domov sa nám podarilo zistiť, že „Stonehenge“, z ktorého boli tie parádne panoramatické výhľady na Banskú Štiavnicu z výšky, sa volá Rosniarky. Mohutné kamene, ktoré tam boli poukladané, vytvárajú kamenný kruh, ktorý má slúžiť na dočerpanie vitálnej energie a blahodarne pôsobí na zdravotné problémy.

Štiavnické vrchy sú krásne v každom ročnom období, určite sa tam ešte vrátime. Možno znova na Sitno, možno len tak potúlať sa uličkami starobylej Banskej Štiavnice, alebo si znova dáme nejakú príjemnú túru, tých možností je neúrekom. Uvidíme. V každom prípade, táto príjemná vychádzková túra, ktorú sme absolvovali začiatkom jari, mala osobité čaro, pretože príroda sa ešte len prebúdzala. A ako bonus, v tom krásnom tichu, v lese, sa pred nami z ničoho nič objavili dve srnky. Premerali si nás, my ich a každý sme si potom išli svojou vlastnou cestou ďalej. Určite to stojí za návštevu aj na jeseň, vtedy to všetko hýri krásnymi farbami. Odmenou pri potulkách Štiavnickými vrchmi bývajú nádherné výhľady do rozsiahleho priestoru, ktorý bol v dávnych geologických dobách štiavnickým stratovulkánom. Určite sa do tohto kraja ešte vrátime. Možno v septembri, znova dovidenia.

 

Okruh: Banská Štiavnica – sedlo Červená studňa (787 m n. m.) – Paradajs (939 m n. m.) – Tanád (939 m n. m.) – Veterné sedlo (850 m n. m.) – Farárova hôrka (830 m n. m.) – sedlo Pod Kanderkou (730 m n. m.) – Košiarska Dolina (820 m n. m.) – sedlo Pleso (775 m n. m.) – sedlo Peciny (750 m n. m.) – sedlo Pod Pinkovým (712 m n. m.) – Evičkino jazero – (682 m n. m.) – Štiavnické Bane (682 m n. m.) - Klinger (685 m n. m.) – Banská Štiavnica.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Už ste čítali?