Muránska planina - cestou po kraji norikov, zvedavej líšky a mohutnej Hrdzavej doliny

Autor: Tomáš Eršek | 8.7.2020 o 17:51 | (upravené 9.7.2020 o 11:43) Karma článku: 5,66 | Prečítané:  1184x

Divoké územie v srdci Slovenska, s 300 neprístupnými jaskyňami, 15 priepasťami, 50 ponormi a vyvieračkami a nespočetnými krasovými a skalnými útvarmi... hrozí takejto divočine zánik?

Tento divoký skvost medzi našimi národnými parkami sme mali v hľadáčiku už dlhšie. Vedeli sme, že ide o divočinu s minimom turistov. Zbalili sme si preto ruksaky a poď ho preskúmať túto lokalitu. Muránsku planinu sme navštívili minulý rok v auguste (2019), keď sme ešte vôbec netušili, aké „tuhé boje“ sa budú zvádzať o toto územie o rok neskôr. Ale o tom až v závere dnešného blogu...

O Národnom parku Muránska planina sme vedeli, že ide o územie s divokou horskou krasovou krajinou a minimálnymi zásahmi človeka, ktoré sa nachádza na rozhraní stredného a východného Slovenska. Na vysokom brale stoja legendami opradené zrúcaniny hradu Muráň. Na jeho území sa nachádza množstvo krasových prameňov, ponorov a vyvieračiek, viac ako 300 jaskýň a 15 priepastí. V iných zdrojoch sme sa dočítali až o 500 jaskyniach, v ďalších ale len o 150-tich. Či už je to 150, 300 alebo 500, presné množstvo nepoznáme, v každom prípade je číslo vzhľadom na rozlohu tohto územia (21 318 ha, ochranné pásmo 21 698 ha) vysoké.  Nachádzajú sa tam kaňony, skalné veže, skalné okná, najnižšie položená kosodrevina na Slovensku (rastie v nadmorskej výške 750 m n. m.). V hustých lesoch Muránskej planiny prevažujú duby, buky, jedle a vysokohorské smrečiny. Rastie tam 1 480 druhov rastlín. Najvýznamnejšou rastlinou územia je lykovec muránsky – endemit a treťohorný relikt Muránskej planiny, ktorý nikde inde nerastie. Územie je prirodzeným prostredím veľkých šeliem – vlka obyčajného, medveďa hnedého a rysa ostrovida, mačky divej, orla skalného, sokola rároha a podobne.

Už len tieto fakty nám napovedali, že nasledujúca túra bude jednou z tých zaujímavejších. Pri predbežnom plánovaní sme si vytýčili zopár bodov, ktoré sme na Muránskej planine chceli navštíviť. Samozrejme, pri každej túre ide vždy o orientačný nástrel, niekedy sa nám ho podarí dodržať, inokedy pod vplyvom rôznych okolností nie. V tomto prípade sme ale videli všetko, čo sme chceli a dokonca sme videli aj kúsok navyše. Nakoniec to bola takmer 13 hodinová, 32 km dlhá túra. Stále na nohách, bez prestávky na sedenie, na oddych. Keby nám tak nohy vedeli rozprávať... nechceme ich radšej ani počuť. Krásny divoký horský kraj, na lúkach pasúce sa polodivoké kone, zvedavá líška, ktorá na nás vykukla spoza stromov, keď sme chvíľu oddychovali, opatrne sa ku nám priblížila, odbehla, dobehla, pozerala na nás... Táto túra nebola o výhľadoch, tých bolo málo. Táto túra bola o hustých tmavých lesoch s mohutnými dubmi, bukmi, jedľami a smrekmi, o divokej nedotknutej prírode, kde potoky tiekli cez chodníčky, kde vyvierali pramene, kde boli hlboké priepasti a strmé mohutné skalné zrázy... Prechádzali sme územím s pralesovým charakterom, kde staré odumrelo a nové vyrastalo, kde rástli vysoké dvojmetrové bodliaky a lopúchy veľké ako dáždnik... Veď nakoniec, posúďte sami...

Naše prvé kroky viedli na zrúcaninu hradu Muráň. Len pre zaujímavosť – je to tretí najvyššie položený hrad na Slovensku, postavený ako kráľovský strážny hrad na ťažko prístupnom brale Cigánka vo výške 935 m n. m. K tejto skale, na ktorej sa hrad týči, sa viaže povesť o istom hradnom kapitánovi, ktorý zahorel láskou ku krásnej rómskej dievčine. Ich láska však nemala dlhého trvania, pretože mladucha sa ani po svadbe nedokázala vzdať predošlého spôsobu života, a vždy keď manžel nebol doma, vystrojila na hrade bujarú cigánsku veselicu. Keď hradný pán, ktorý to nebol ochotný tolerovať, jedného dňa pristihol dievčinu opäť flámovať, nahneval sa a zvrhol ju z brala zvaného od tých čias Cigánkou.

Nech už to bolo na hrade s týmito dvoma akokoľvek, neodradilo nás to a hneď priamo z centra rovnomennej obce sme vkročili do hustého lesa a prudším stúpaním sme začali naberať výšku – smer hrad. Prešli sme okolo Chaty pod Muránskym hradom (843 m n. m.) a ani sme sa nenazdali, boli sme hore. Samotné hradisko, resp. to, čo z neho ostalo, nám napovedalo, že sa v časoch svojej najväčšej slávy hrad zaraďoval medzi tie väčšie. V súčasnosti je hrad Muráň zrúcaninou so zachovaným areálom a vstupnou vežou. Hradný komplex zaberá územie s rozlohou 360 x 96 m. Najstarší písomný údaj o hrade sa viaže k roku 1271.

Na informačných tabuliach sme sa dočítali, že v roku 2005 sa uskutočnila pomerne rozsiahla rekonštrukcia hradu, v rámci ktorej boli postavené dve vyhliadkové plošiny a bola zrekonštruovaná aj hradná brána. Prešli sme aj na vyhliadky, a obec Muráň sme videli pod sebou ako v takej rokline, hlboko pod nami sa ukazovali strechy domov, cesty a ruch obce. Nás ale zaujímal iný výhľad, druhým smerom, smerom do hory. Tam sa nám otvorili krajšie výhľady, videli sme prvé skalné masívy, dolinu.

Z hradu sme pokračovali okolo Chaty Zámok ďalej cez lokalitu Veľká lúka – Piesky (887 m n. m.). Nevedeli sme, čo to je, pre nás to bolo rázcestie, avšak po príchode na miesto sme zistili, že je to táborová plocha určená na jednorazové prenocovanie vo vlastnom stane, nie ako kemp na dlhší pobyt. Ináč samotná lúka ako taká bola pekná, sýto zelená trávnatá rovinatá pláň, ktorá bola počas SNP využívaná ako poľné letisko. Svojimi rozmermi 1,5 x 0,5 km poskytovala dostatočný priestor na to, aby tam mohli lietadlá bez problému pristávať. Avšak okrem tohto faktu (po letisku samozrejme dnes ani stopy) nebola samotná lokalita ničím zaujímavá, táborisko bolo vybavené jedným dreveným prístreškom, lavičkami a dreveným sedením s ohniskom na zakladanie otvoreného ohňa. Tak sme sa pobrali ďalej a na rázcestí sme sa otočili smerom doľava na Tesnú skalu (955 m n. m.). Na samotnú Tesnú skalu sme ale nevystúpili, je to náročný výstup, ktorý si vyžaduje horolezecké zručnosti aj výstroj. A tie sme so sebou nemali – ani výstroj, ani zručnosti.

Znova sme sa ponorili hlbšie do lesa a prechádzali sme lesnou cestou až ku zrubu Maretkiná. Nenápadný smerovník označoval 10 minút k vyhliadke Poludnica. V porovnaní s tým, čo nás ešte čakalo, bolo tých 10 minút nič. Išli sme sa tam pozrieť a veru dobre sme spravili. Poludnica je národná prírodná rezervácia vyhlásená v roku 1984 s výmerou 330 hektárov. Dočítali sme sa, že sa tam vyskytuje veľké množstvo chránených rastlín, územie patrí medzi významné botanické a zoologické lokality Slovenska s pozoruhodným krasovým reliéfom. V rezervácii sa na skalnej stene Tatárky vyskytuje tis obyčajný. Na bralách planiny sa vyskytuje lykovec muránsky – symbol planiny. Obrovský skalný útes Poludnica, vynárajúci sa z hustého lesa pri niekdajšej horárni Maretkiná, je najkrajšou a najznámejšou vyhliadkou Národného parku Muránska planina. Pred nami sa otvoril polkruhový výhľad južným smerom. Kráčali sme pekným lesíkom, až sme sa dostali k vytúženej Poludnici. Obrovské skalné steny a na okrajoch skál rástli borovice. Stáli sme ďalej od okraja a mali sme rešpekt z výšky. Treba si tam dávať pozor, lebo stačí chybný krok a letíte dolu zo strmej skaly. Sadli sme si na skalu a vnímali sme krásu pohľadov na obec Muráň a kopce Slovenského rudohoria. Stačilo len ticho vnímať krásu prírody a slová boli zbytočné. Bolo to priam magické miesto, určite túto zastávku odporúčame zahrnúť do itinerára plánov tejto túry.

To, čo ale nasledovalo potom, sa nám ešte nikde nikdy na žiadnej túre nestalo. Ako sme tak kráčali ďalej lesnou cestou, na chvíľu sme sa zastavili, že doplníme tekutiny, zahryzneme do horalky a pôjdeme ďalej. Ako tak stojíme, otvárame ruksak, zrazu pri nás v tráve začalo niečo šuchoriť. Normálne sme sa až zľakli, lebo bolo počuť, že to nie je šušťanie trávy od vetra, ale niečo, čo sa v tej tráve hemžilo... Pozeráme, čakáme, čo sa bude diať a zrazu... z trávy vystrčila hlavu krásna malá líštička. Zvedavými očami pozerala na nás, priam nás hypnotizovala, že čo sa to deje? Pozerala na nás, my na ňu, a zrazu šup ho a už jej nebolo. Bolo to pár sekúnd, čo na nás zvedavo hľadela, a potom placho ušla. Lenže ono to pokračovalo ďalej. Líštička zrazu znova vynorila hlavu z trávy a pozerala na nás tými zvedavými očami, čakala čo bude. Aj my sme čakali. Bola priamo pri nás, nech na dva metre. Nikoho nikde, len ona a my. Neveriacky sme sa navzájom premeriavali, či dobre vidíme? Líštička znova schovala hlavu do trávy, odbehla a už jej nebolo. Pomaly sme sa pohli ďalej, keď tu zrazu... líška. Znova nás pozorovala, pozerala na nás. Neuveriteľný zážitok. Vo voľnej prírode stretnúť líšku, to sa nám už zopárkrát podarilo. Ale takto úplne blízko pri nás, to ešte nie. Bola veľmi zvedavá, opatrne po centimetroch sa pomaličky z nohy na nohu ku nám približovala. Znova sa stratila v húštine, znova sa ukázala a znova o pár centimetrov bližšie k nám. Bála sa, bola plachá ale zároveň tak zvedavá, že nedokázala odolať a prekonala strach a každým centimetrom bola bližšie a bližšie ku nám. Samozrejme, hneď nám začali napádať rôzne myšlienky – hovoríme si, čo ak je tá líška besná, čo ak stratila plachosť, veď takto sa nemôže divé zviera správať vo voľnej prírode... nevieme to posúdiť, ale pôsobila na nás placho, ale zároveň zvedavo. A tá zvedavosť ju nútila premeriavať si nás od hlavy až po päty a stále bližšie a bližšie ku nám. Bola kľudná a normálne to bolo na jej tvári vidieť, že sa začala usmievať. Neuveriteľné, bol to pohľad, aký sme nikdy predtým nevideli. Líška sa usmievala, normálne sa jej pretiahli ústa do úsmevu a šibalsky sa usmievala popod svoje fúzy. Na začiatku mala ústa zmeravené, pevné, aj oči mala iné a po chvíli mala iný pohľad, aj iný výraz tváre. Nedá sa to popísať, ale na tvári jej bolo vidieť emócie. Ako keby sa tešila z toho, že prekonala svoj vlastný strach a že asi po dlhej dobe vidí ľudí, lebo do týchto končín veľa turistov často nezavíta. Bolo to úžasné stretnutie, krásny milý zážitok, priblížila sa ku nám doslova na pár centimetrov, premeriavala si nás, no akonáhle sme sa trošku pohli, už aj placho rýchlo utiekla. A potom znova jej zvedavosť – hlavu vynorila z trávy, pozerala na nás... Veľký zážitok pre nás. Viackrát sme na našich túrach videli zvieratá, ale takýto zážitok sme ešte nemali.

Pokračovali sme ďalej, ešte sme sa s Peťom párkrát obzreli, čo robí líška a išli sme každý svojou cestou. Stála na chodníčku, pozerala za nami, odbehla do trávy, potom znova na cestu a pozerala na nás, ako sa vzďaľujeme. Po pár metroch, za zákrutou, sa naše pohľady definitívne stratili a líštičku sme už viac nevideli. Prešli sme Studňou na Muránskej planine (1 180 m n. m.), kde sme stretli bicyklistku, ktorá sa nás pýtala, či sme niekde po ceste nevideli jej muža, že sa pohádali, rozdelili sa a každý z nich išiel na bicykli svojou cestou, chvíľu sme s ňou podebatovali o radostiach a starostiach života manželského, aké ma trampoty s mužom a po pár minútach kopla do pedálov a odišla. My sme sa pobrali tiež, po chvíli okolo nás prešiel muž na bicykli, či to bol ale jej milý, alebo niekto iný, sme nezisťovali. Pred nami bol ďalší bod našej túry – Nižná Kľaková, útulňa (1 200 m n. m.).

Vôbec sme netušili, že toto bude druhý vrchol našej túry. Z hustého lesa sme sa zrazu ocitli na krásnej širokej lúke posadenej vysoko v horách. Vôkol husté lesy, uprostred nich krásna lúka a na nej... kone... Vysoko v horách, v hustých lesoch Muránskej planiny, sa pred nami objavilo krásne stádo asi 30 koní. Mali krásnu lesklú hnedú srsť, boli svalnaté, mohutné, dobre stavené. Stáli sme tam ako obarení a nedokázali sme zo seba vydať ani hláska. Bol to tak silný okamih, keď sa pred nami zrazu na tej širokej lúke, vysoko v hustých horách, uprostred ničoho, objavili kone, že sme skutočne na okamih zmeraveli a stratili sme reč. Obďaleč stála stará maringotka, a aj keď bolo leto, z jej komína sa dymilo. Pri maringotke boli dva psy, ktoré, keď nás zbadali, začali hlasno brechať. Z maringotky sa po chvíli vynorili dve strapaté hlavy – boli to pastieri koní, ktorí trávia čas v horách na pastvinách a venujú sa chovu týchto koní. Pustili sme sa s nimi do reči, boli to ošľahaní horskí chlapi, hrubí vo výrazoch, ale s veľkým srdcom. S radosťou nám porozprávali, ako chodia do hôr, v maringotke sa zatvoria na dva týždne a potom ich druhá partia príde vystriedať a oni medzi tým zídu dolu do „civilizácie“. Pre nich je život v horách všetkým a bolo to z ich reči aj cítiť. Poznali každý strom, každé zákutie blízkeho okolia lúky, dali nám tip, aby sme prešli pár metrov ďalej rázcestím Pod Skalnou bránou (1 112 m n. m.) a odtiaľ do Skalnej brány (1 120 m n. m.). Od nich sme sa dozvedeli, že ide o stádo pasúcich sa polodivých koní, ktoré sa volajú muránsky norik, že je to chladnokrvný kôň určený najmä na prácu v lese. Mladé kone už od veku dvoch mesiacov chodia na pastvu vzdialenú niekoľko kilometrov s prevýšením 100 – 300 m. Od jedného roka až do dospelosti sú kone od mája do októbra na vonkajších pastvinách, kde sú celé obdobie vystavené vonkajším poveternostným podmienkam. Denne chodia za vzdialenou pastvou a v noci sú ustajnené v ohradách bez prístreškov. Takéto náročné podmienky zvyšujú odolnosť ich organizmu. Každodenný pohyb na pastve v nadmorských výškach od 600 do 1200 m n. m. umožňuje nadobudnutie výbornej pohyblivosti a prirodzenej obratnosti, čo je dôležitým predpokladom pri ich využití pri práci v lese. Úžasné informácie z prvej ruky, počúvali sme a snažili sme sa všetko vryť si hlboko do pamäti. Krásny zážitok, neočakávaný, no o to krajší.

Ešte chvíľu sme sa kochali, chlapom sme poďakovali za ich fundovaný výklad a pobrali sme sa ďalej. Išli sme cestou, ktorú nám poradili, že sa oplatí vidieť. Bola to cesta na Skalnú bránu (1 120 m n. m.). Odtiaľ sa nám naskytli krásne výhľady do hustých hôr Muránskej planiny. Čo nás veľmi potešilo – videli sme lokality, na ktorých bol v minulosti výrub, ale už sa to všetko pekne zelenelo, rástli tam mladé vysadené stromy.

Po tejto malej odbočke sme pokračovali dlhým úsekom Hrdzavej doliny (745 m n. m.) späť do Muráňa. Cesta Hrdzavou dolinou bol tretí top zážitok tejto túry. Osem kilometrov dlhá kaňonovitá dolina, ktorú po stáročia modeluje koryto Hrdzavého potoka, je považovaná za klenot nielen Národného parku Muránska planina, ale vôbec celého Slovenska. V spodnej časti doliny voda vymyla až 800 m hlboký kaňon, lemovaný strmými vápencovými bralami. Hlavy sa nám otáčali raz doprava, potom doľava, aj hore do korún mohutných stromov a na majestátne skaly, aj dolu na potok a vodopády, nevedeli sme sa vynadívať na tú krásu. Úžasná, silná atmosféra. Obdivovali sme malé vodopády a kaskády vytvorené na Hrdzavom potoku či rôzne zaujímavé skalné útvary – veže, steny, mosty, okná, veže aj ihly, ale aj strmé vápencové bralá obrastené ihličnanmi. Dominantným prírodným výtvorom oblasti je obrovská skalná veža Tureň, nachádzajúca sa pri vstupe do doliny od obce Muráň. Je viditeľná už z diaľky a pôsobí ako jej majestátny strážca. Nemenej zaujímavý je aj mohutný balvan Odštiepená skala, ktorý sa nakláňa nad turistický chodník pôsobiac, akoby mal každú chvíľu spadnúť na cestu, a preto ho pocestní začali podopierať palicami. Postavili sme sa pod ňu a boli sme úplne maličkí... taká mohutná skala to bola. Hrdzavá dolina je miesto s najnižším prirodzeným výskytom kosodreviny na Slovensku a tiež miestom, kde rastie treťohorný relikt, o ktorom som už písal na začiatku, lykovec muránsky, symbol národného parku, ktorý sa okrem Muránskej planiny nevyskytuje už nikde inde na svete. Dolina je jednou z najzachovalejších a najvzácnejších lokalít slovenskej prírody, ktoré sú ešte stále tak trochu mimo masovej pozornosti turistov. Veľká časť Hrdzavej doliny bola vyhlásená za národnú prírodnú rezerváciu, nakoľko predstavuje jednu z najcennejších prírodovedných lokalít národného parku s výskytom vzácnych rastlinných, živočíšnych i lesných spoločenstiev. Mnohé stromy – hlavne borovice, smrekovce a jedle – tam dosahujú mimoriadny vek, najvyšší zistený vek prekročil 450 rokov. Na jednom mieste, rástli okrem týchto ihličnanov aj lipy, javory a buky. Boli tam tak husté stromy, a taká zelená divočina, že Peťo trefne poznamenal – je to miesto, kde sa stmieva o hodinu skôr. Prechod Hrdzavou dolinou bol parádnym záverom tejto túry, poctivých skoro 13 hodín a 32 km, ale vrelo odporúčame každému turistovi – fajnšmekrovi. Stále tu máme lokality, ktoré sú top a veríme, že to takto ostane aj pre ďalšie generácie. Toto bola túra, na ktorej sme za celý deň stretli minimum turistov. Na hrade bolo ľudí viac, ale v srdci muránskej divočiny – na lúkach, v doline... nebolo okrem nás ani nohy. Je to kraj turistikou nepobozkaný, no o to krajší. Tá divočina ide rovno pod kožu.

Na začiatku tohto blogu som spomenul, že Muránsku planinu sme navštívili minulý rok v auguste (2019), a vtedy sme vôbec netušili, aké „boje“ sa budú zvádzať o toto územie o rok neskôr... O čo ide? O novú zonáciu. Polovicu Národného parku Muránska planina by malo tvoriť bezzásahové územie. Zámer novej zonácie je odôvodnený okrem iného aj tým, že Národný park Muránska planina by sa mohol stať historicky prvým národným parkom na Slovensku, ktorý by spĺňal vysoké medzinárodné štandardy. Podľa navrhovanej zonácie by malo až 50 percent národného parku tvoriť bezzásahové územie, čo je v súlade s novelou zákona o ochrane prírody a krajiny. Program starostlivosti v sebe spája ochranárske ciele a opatrenia pre národný park, Chránené vtáčie územie Muránska planina – Stolica a šesť území európskeho významu Natura 2000 (Muránska planina, Tisovský kras, Stolica, Homoľa, Podpoľana a Alúvium Muráňa). Okrem Muránskej planiny, ako územia európskeho významu, by sa tak mali stať súčasťou národného parku ďalšie územia európskeho významu, konkrétne Tisovský kras a Stolica. Z hľadiska výskytu prírodných hodnôt ide o veľmi cenné územia, ktoré si bezpochyby zaslúžia ochranu.

Zámer nanovo vyhlásiť Národný park Muránska planina, zemniť jeho zonáciu a ochranné pásma, ale v súčasnosti (júl 2020) narazil na odpor. Niektoré samosprávy, neštátni vlastníci lesov a aj ďalšie subjekty s ním nesúhlasia a žiadajú zastavenie prebiehajúceho konania a prehodnotenie existencie národného parku. Argumentujú tým, že návrh na prehodnotenie existencie národného parku alebo jeho preradenie na nižšiu úroveň pritom prichádza v čase klimatickej krízy, dramatickej straty biodiverzity a celosvetového aj celoslovenského volania po efektívnejšej ochrane prírody. Zrušenie národného parku by mohlo mať fatálne následky aj pre región, ktorý by prišiel o viac ako 1,2 milióna eur ročne, čo je suma určená subjektom národného parku. Zároveň by prišiel aj o možnosť rozvoja trvalo udržateľného cestovného ruchu. Zatiaľ tento problém ustúpil do úzadia a Ministerstvo životného prostredia SR neoznámilo, kedy budú rokovania o návrhu zonácie Národného parku Muránska planina pokračovať. Je možné, že sa subjekty, ktoré so zonáciou nesúhlasia, obrátia na súd.

Toľko k „boju“, ktorý sa začal o budúcnosť tohto územia. Nám dvom neprináleží hodnotiť tieto skutočnosti, o to, kto má pravdu a kto nie, o to v tomto blogu nejde. Ako milovníci prírody, vášniví turisti, ktorí cítia bázeň, pokoru a úctu voči Matke prírode, asi náš názor prezentovať nemusíme, ktorú z navrhovaných alternatív by sme uvítali ako trvale udržateľnú s dôrazom pre zachovanie prírodných krás a cenných území pre naše ďalšie generácie. Ak sa lobbing a biznis, resp. záujmy jednotlivcov alebo skupín (hoc aj miest a obcí) postavia nad národné záujmy, resp. nad záujem väčšiny, neveští to nič dobré. Nechajme sa prekvapiť, ako to s touto krásnou divokou a mimoriadne cennou lokalitou nakoniec dopadne. O tom, ako môže dopadnúť „boj“ medzi rôznymi subjektmi, sme sa prednedávnom presvedčili na našich potulkách po Slovenskom rudohorí, po Stolických vrchoch, z ktorých sa stáva mesačná krajina (napísali sme o tom aj blog V cintoríne stromov). Národné parky boli vyhlásené na ochranu nášho najvýznamnejšieho prírodného dedičstva, ktoré máme síce využívať, ale nie drancovať. Asi je už naozaj najvyšší čas, prestať dookola diskutovať o tom, či potrebujeme prísnejšie chrániť životné prostredie. Spoločnosť dala už viackrát najavo, že ochrana našej prírody je pre ňu dôležitá a je tu teraz nádej, že sa situácia konečne zmení. Uvidíme, ako to nakoniec všetko dopadne.

Pre celkový prehľad, o aké významné územie ide, prikladám sumár lokalít, nachádzajúcich sa na území Národného parku Muránska planina. Už len tento výpočet hovorí o tom, o aké výnimočné územie ide...

Národné prírodné rezervácie

  • Cigánka – vyhlásená v roku 19984, rozloha 44,25 ha
  • Hrdzavá – vyhlásená v roku 1986, rozloha 357,19 ha
  • Javorníková – vyhlásená v roku 1986, rozloha 170,65 ha
  • Kášter – vyhlásená v roku 1984, rozloha 57,73 ha
  • Malá Stožka – vyhlásená v roku 1965, rozloha 59,61 ha
  • Poludnica – vyhlásená v roku 1984, rozloha 330,43 ha
  • Šarkanica – vyhlásená v roku 1984, rozloha 454,75 ha
  • Šianice – vyhlásená v roku 1999, rozloha 132,06 ha
  • Veľká Stožka – vyhlásená v roku 1965, rozloha 259,21 ha
  • Zlatnica – vyhlásená v roku 1993, rozloha 154,06 ha

Národné prírodné pamiatky

  • Bobačka – vyhlásená v roku 2001

Prírodné pamiatky

  • Wesselényiho jaskyňa – vyhlásená v roku 1994

Prírodné rezervácie

  • Čertova dolina – vyhlásená v roku 1993, rozloha 49,02 ha
  • Fabova hoľa – vyhlásená v roku 1988, rozloha 261,75 ha
  • Havrania dolina – vyhlásená v roku 1996, rozloha 229,67 ha
  • Mašianske skalky – vyhlásená v roku 1980, rozloha 16,93 ha
  • Mokrá Poľana – vyhlásená v roku 2000, rozloha 13,52 ha
  • Nad Furmancom – vyhlásená v roku 2003, rozloha 2,78 ha
  • Zlatnianske skalky – vyhlásená v roku 1981, rozloha 30,67 ha

Chránené vtáčie územia

  • Muránska planina – Stolica – rozloha 28.991 ha

Územia európskeho významu

  • Muránska planina – rozloha 20.315,21 ha

Trasa túry: Muráň – Chata pod Muránskym hradom (843 m n. m.) – Hrad Muráň (935 m n. m.) – Veľká Lúka – Piesky (887 m n. m.) – Tesná Skala (955 m n. m.) – Jaskova muka (959 m n. m.) – Maretkiná (995 m n. m.) – Poludnica (960 m n. m.) – Studňa na Muránskej planine (1 180 m n. m.) – Nižná Kľaková útulňa (1 200 m n. m.) – Pod Skalnou bránou (1 112 m n. m.) – Skalná brána (1 120 m n. m.) – Hrdzavá dolina (745 m n. m.) – Muráň

 
Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Komentár Petra Schutza

Remišová sa odkopala

Tretinová podpora Kollára ohlasuje, že demokratická debata u zaľudí žije a neumiera.


Už ste čítali?