Osamelý krásavec

Autor: Tomáš Eršek | 28.7.2020 o 17:14 | Karma článku: 9,20 | Prečítané:  3100x

Stále sa dajú nájsť miesta, kde turistov nie je veľa a kde sa dá vychutnať nerušená turistika. Výstup na tento osamelý kopec bol zážitkom, ktorý sa v horách len tak často nevidí.

Veľká Fatra nepatrí medzi turisticky masovo navštevované územie. Pri príprave na túto túru sme zámerne hľadali miesto, ktoré nie je poznačené turizmom. Vtedy, v čase nastupujúcej korony a v čase, kedy nám naše štátne autority vydávali rôzne príkazy a zákazy, sme sa rozhodli stráviť deň, ako ináč – na horách. Pri dodržaní všetkých nariadených opatrení to bola túra par excellence. V horách človek príde na úplne iné myšlienky, nemá čas ani len podprahovo vnímať všetku tú negativitu, ktorá sa v tom čase začala na nás valiť ako taká lavína. V horách človek zrazu stratí pojem o čase, prehľad o tom, čo sa deje... Keď sme vstúpili do hory, do toho iného časopriestoru, v tom momente, ako keby zrazu okolo nás žiadna korona neexistovala, nevideli sme žiadnu TV s katastrofickými správami, nepočuli sme žiadne počty o novo infikovaných, nevalila sa na nás z každej strany smršť negativity, smršť depresívnych správ, nepočuli sme žiadnu dramatickú hudbu ako podmaz v spravodajstve televízií... Zrazu sa okolo nás rozhostilo ticho, kľud a pokoj. Len hory a my. V jednom momente sme si s Peťom s úľavou povedali: „Konečne ticho, už bolo dosť tej negativity.“ Aj preto bola táto túra v danom čase pre nás iná ako ostatné túry, mala inú atmosféru a ešte viac sme si to užili, vyčistili hlavy, dobili baterky. Po našom návrate späť do civilizácie, do toho nášho pomyselného matrixu sme sa na veci, ktoré sa na nás každodenne valili, pozerali ináč. S rešpektom, ale bez strachu a so zdravým rozumom. Na horách je krásne to, že sa tam v plnej miere dá využiť ten krásny okamih byť len tu a teraz... Nič neriešiť, na nič nemyslieť, nenosiť v hlave myšlienky... Len si užívať to krásne mystérium matky prírody tu a teraz... V danom čase, na danom mieste, sme si to parádne užili.

Voľba padla na veľkofatranský Šiprúň. Je to tak odľahlý vrch, tak ďaleko a tak mimo hlavných turistických ciest, že býva často obchádzaný. Nie je ani označený značkou, len nivelačným kolíkom. A práve preto, sme si ho vybrali.

Už len samotný začiatok túry bol zážitkom samým o sebe. Skoro ráno sme vošli ako keby do iného časopriestoru – našu túru sme začali vo Vlkolínci. Mystické miesto, v doline sa dvíhal ranný opar, Vlkolínec nás privítal krásnym vychádzajúcim slnkom, všade ticho a tá neskutočná priam elektrizujúca atmosféra tohto miesta bola úchvatná. Obďaleč hrdo stojaci masív vrchu Sidorovo. No nástup bol veru impozantný. Prešli sme pomedzi drevenice, pokochali sa rannou atmosférou a vošli sme do hory. Civilizáciu sme nechali za chrbtom, zopárkrát sme sa ešte obzreli, stále sme videli strechy dreveníc, ale po pár metroch sa nám z dohľadu stratili a my sme po miernom stúpaní došli do Sedla pod Sidorovom. V diaľke bolo vidieť Malinô Brdo, pred nami salaš učupený pod skalami, okolo krásna široká lúka, pasienky... No chýbalo tomu niečo? Cez Vlkolínske lúky (Ústie Suchého Hrabova) sme pokračovali ďalej a stále sme stúpali vyššie a vyššie. Začali sa objavovať prvé zvyšky starého snehu, boli miesta, kde sme spravili dva kroky vpred, krok vzad... šmýkalo sa. Ale nebolo to nič problematické, stále sme naberali výšku a zrazu sme sa ocitli na hrebeni a pred nami sa otvorili úchvatné široké výhľady. Zastali sme a len sme sa kochali. Doslova sme sa kúpali v ranných lúčoch slnka, užívali sme si výhľady, prebúdzajúcu sa jarnú prírodu, pod nohami nám stekal potôčik z roztápajúceho sa snehu... no idylka.

Pomaly sme pokračovali ďalej, stále v tiahlom miernom stúpaní sme naberali výškové metre. Kroky sa nám ale spomalili, pretože sme sa stále zastavovali, kochali, pozerali vôkol seba a všetkými zmyslami nasávali atmosféru. Ťažko sa to popisuje slovami, pretože či sme pozerali pred seba, za seba, doprava, doľava... stále to bola krása prebúdzajúcej sa jarnej prírody, k tomu ako bonus úžasné výhľady... no len to zažiť, slová ani fotky to nezachytia. Od Sedla pod Vtáčnikom sa pred nami otvorili krásne široké lúky, tráva a prvé jarné kvety sa ešte len predierali pomedzi roztápajúci sa sneh, ale dodávalo to celkovej atmosfére úžasnú šťavu. Samotné sedlo nám poskytlo chvíľu času na oddych, pred nami sa otvorili výhľady na samotný Šiprúň, videli sme, že nás čaká ešte celkom pekný kus cesty. Peťo si zrazu všimol v diaľke nejaký pohyb, po chodníku kráčala líška. Úplne bezstarostne si vykračovala po značenom chodníku, ešte aj zátačku vybrala na tej ceste, bola v diaľke, neregistrovala nás, ale potešilo nás to, ako si dáma pekne vykračuje, nevediac o tom, že ju pozorujeme. Nebol to taký zážitok ako na Muránskej planine, o ktorom sme písali v minulom blogu, ale vždy keď vo voľnej prírode takto stretneme nejaké zviera, poteší nás to a má to svoje osobité čaro.

Na ceste bolo potrebné dávať pozor na značenie, prechádzali sme aj úsekmi s niekoľkými popadanými stromami, ale orientácia bola aj napriek tomu bezproblémová, až do momentu, pokým sme neprišli do Vyšného Šiprúnskeho sedla. V tom bode sa nám značka stratila a nemať GPS, tak sme na tomto mieste skončili. GPS nám odporučilo zahnúť doľava a v prudkom stúpaní ísť ďalej. Poslúchli sme a vykročili sme vpred... No, vpred... Vykročili sme prudko hore do kopca, nebola tam vychodená žiadna stopa, zabárali sme sa do snehu, lebo čím vyššie sme boli, tým ho bolo viac. Odhodlane sme ale kráčali, Peťo prešľapával cestičku, ja za ním v jeho stope, až sme nakoniec slávnostne dorazili na samotný Šiprúň.

V dostupných zdrojoch sme sa dočítali, že výhľady z vrcholu Šiprúň patria medzi jedny z najkrajších vo Veľkej Fatre. V tomto prípade ale nemôžeme s týmto tvrdením súhlasiť, pretože samotný vrchol Šiprúňa je zalesnený a výhľady boli dosť obmedzené. Dokonca vrch ani nebol označený žiadnou značkou, len nivelačným kolíkom a znova nemať po ruke GPS, tak ani nevieme, že už sme tam, pretože tých bodov, kde už asi mohol byť samotný vrchol, bolo v lokalite viac. Ale na druhej strane, výstup poskytuje perfektné výhľady doširoka doďaleka, ale zo samotného vrcholu výhľady neboli. To ale vôbec nevadilo a nič to nemenilo na tej skutočnosti, že ako túra to bola mňamka. Videli sme krásne kruhové panoramatické výhľady na Tatry Vysoké, Západné, Nízke, Chočské vrchy, Malú Fatru - obidva Rozsutce, Stoh... Neskutočná krása.  A v čom bol vlastne výstup takým zážitkom? Za celých 8 hodín sme nestretli ani človiečika. Len tú jednu líšku a ďaleko za nami sme v obrysoch videli troch turistov, ktorí ale išli inou cestou ako my. Všade ticho, spev vtákov, jemný šum vetra, topiaci sa sneh stekajúci potokom do údolia, horské lúky, množstvo úchvatných výhľadov... No proste krása. Nedá sa to opísať, toto treba len zažiť.

A malé dobrodružstvo na záver – počasie na horách býva nevyspytateľné, tak aby sme mali o jeden zážitok naviac... búrka. Žiadna predpoveď počasia o nej nehovorila a zrazu, už keď sme boli na vrchole, z ničoho nič z každej strany sa začala sťahovať čierňava, blesky, zodvihol sa vietor, všetko sa to udialo v priebehu 10 minút a... nič. Práve vtedy sme oddychovali hore na Šiprúni, začalo len málo snežiť, ale všade naokolo to svišťalo. Boli sme ako keby v strede tej búrky, kde sa nič nedialo a všade kruhom koldokola okolo nás bola snežná búrka. Ale nad nami nie, nad nami boli rozostúpené mraky, modrá obloha. Z ruksakov sme si vybalili veci do búrky, začali sme zostupovať dolu a búrka ako rýchlo prišla, tak aj odišla. Pri túrach sme pripravení aj na takéto niečo, ale aj napriek tomu sme ostali prekvapení – že búrka v marci? A takáto náhla? Ani žiadne predpovede počasia, ktoré vždy pred každou túrou precízne pozeráme na viacerých portáloch, nič o tom nehovorili. Fotky tú atmosféru jarnej búrky trošku zachytia, ale ako celok to nevystihne. Tie momenty, ako sa zrazu v diaľke zablýskalo, zahrmelo, v priebehu doslova pár sekúnd zotmelo, ako sa zodvihol vietor, ako to začalo okolo nás svišťať, hučať, ako sa citeľne prudko ochladilo... a nad nami rozostúpené oblaky a vôkol nás hromy blesky... no zážitok. Málinko adrenalínový, lebo zažiť búrku v horách nie je nič príjemné, obzvlášť na hrebeňoch alebo na vrchole, odkiaľ sa dá uniknúť len rýchlym zostupom, ale patrične sme si aj tento moment užili. Kopli sme do vrtule a rýchlo sme začali zostupovať. Sneh sa nám šmýkal pod nohami, čo ale bolo v tomto prípade výhodou, pretože sme sa viac šmýkali, ako kráčali, ale na druhej strane, to bolo nebezpečnejšie, pretože nestabilný terén pod nami, nestála situácia nad nami... Ale nakoniec sme šťastlivo dorazili naspäť do „základného“ tábora. Túru sme začali vo Vlkolínci a vo Vlkolínci sme túru aj skončili. Znova krásny deň v lone prírody, rešpektujúc v tom čase všetky platné štátne nariadenia, ktoré bolo potrebné dodržiavať. Hlavy sme vyčistili, pred koronou utiekli do hôr a strávili sme tam parádny deň na kopci, ktorý je Pánu Bohu za chrbtom.

Bola to krásna, príjemná túra, s minimom úsekov s fyzicky náročnými miestami na prejdenie. Bola to túra, kde čas plynul pomalšie, taká tiahla, s dlhšími pomalými stúpaniami, s miestami na oddych s úžasnými výhľadmi do širokého okolia. Boli aj miesta, kde bolo potrebné trochu zabrať, ale nič náročné to nebolo, ale tým, že stúpanie bolo dlhšie, sme aj tak poctivo naberali výškové metre. Najnáročnejší úsek bol v prudkom stúpaní od Vyšného Šiprúnskeho sedla, to ale bolo len zopár metrov, nič dlhé ani nič náročné, čo by nás mohlo odradiť. Šiprúň leží mimo hlavných ciest, mimo veľkofatranskej magistrály a možno práve preto sme tam v ten deň boli sami a o to viac sme si to užili. Krásny deň na horách s prebúdzajúcou sa jarnou prírodou... Úžasné. 

Okruh: Vlkolínec – Sedlo pod Sidorovom (765 m n. m.) – Vlkolínske lúky (Ústie Suchého Hrabova) – Sedlo pod Vtáčnikom (1 120 m n. m.) – VTÁČNIK (1 090 m n. m.) – Vyšné Šiprúnske sedlo (1 385 m n. m.) – ŠIPRÚŇ (1 461 m n. m.) – Vyšné Šiprúnske sedlo (1 385 m n. m.) – VTÁČNIK (1 090 m n. m.) – Sedlo pod Vtáčnikom (1 120 m n. m.) – Vlkolínske lúky (Ústie Suchého Hrabova) – Sedlo pod Sidorovom (765 m n. m.) – Vlkolínec

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Festival Azyl

Najlepší krátky film. Sledujte odovzdávanie cien festivalu Azyl

Medzinárodný online festival 1 a 5-minútových filmov.

Minúta po minúte: Opäť máme rekordné číslo, desiatky ľudí sa nakazili v domove dôchodcov

Minister Krajčí je opäť v karanténe, konzílium rokuje o opatreniach.


Už ste čítali?