Túra cez slovenský Matterhorn

Autor: Tomáš Eršek | 11.9.2020 o 15:20 | Karma článku: 10,77 | Prečítané:  13510x

Prechod jednou z najťažších a najnebezpečnejších turisticky prístupných ciest našich hôr preverí každého turistu... O ktorú cestu ide? Malá indícia – nachádza sa v Západných Tatrách.

Hľadám slová, ako stručne popísať túru, ktorú sme absolvovali prednedávnom. Bola to krásna celodenná náročná túra po hrebeni piatich majestátnych západotatranských končiarov a sediel a ako bonus k tomu všetkému sme pri zostupe navštívili aj Roháčske plesá. Hotový záhul. Šliapať sme začali ráno o pol šiestej a pri aute sme skončili krátko pred pol ôsmou večer... Pokojné tempo s kochaním sa, s fotením, s pauzami na nasávanie krás všetkými zmyslami. Po príchode k autu sme boli fyzicky rozbití, ale plní zážitkov, aké nám môžu poskytnúť len hory.

V skoré ráno sme zaparkovali na parkovisku Pod Spálenou v časti Zuberec – Zverovka. Parkovisko bolo v tom čase už dosť zaplnené, ale z tohto východiskového bodu sa dajú spraviť rôzne túry, rôznymi smermi, tak sa ľudia pomaly rozplynuli kade-tade. Bez nejakého zdržiavania sa sme rezko vykročili vpred a pomaly začali naberať výškové metre. Vošli sme do hory a poriadne sme ešte ani nezačali a už sa nám hlavy začali otáčať raz doprava, potom doľava. Prebúdzajúce sa hory, prvé lúče vychádzajúceho slnka, ranný opar, nad nami stojace majestátne končiare... no čo k tomu dodať? Tempo sa nám hneď spomalilo. Prešli sme Látanou dolinou a cez Zadnú Látanú sme sa dostali na Sedlo Zábrať. Začali sa nám otvárať krásne výhľady, pozerali sme, znova sme nahodili kochacie tempo... ináč sa nedalo. Ani sme sa nenazdali a ocitli sme sa v prvom medzibode našej túry, na Rákoni. Ostali sme stáť priam s otvorenými ústami, pred nami sa stále viac a viac otvárali výhľady na ten „masaker“, ktorý nás v ten deň ešte čakal. Neďaleko nás sa v plnej mohutnosti a v plnej kráse vynoril Volovec. Neďaleko neho Ostrý Roháč, obďaleč Plačlivô... Takéto výhľady majú tendenciu zvádzať, pretože to vyzeralo, že hop šup a sme hore. Vyzeralo to veľmi blízko, už len dotknúť sa, o náročnosti sa nedalo vôbec hovoriť... vyzeralo to všetko blízko a veľmi jednoducho. S Peťom sme sa na seba pozreli, pretože veľmi dobre vieme, že vo vysokohorskom teréne je to úplne ináč ako niekde v nížine, na lúkach. Že to čo vidíme na skok, si musíme poctivo vyšliapať, že z možných zdanlivých minút sa môžu stať hodiny. A nebolo tomu ináč ani tu. Čakal nás výstup na Volovec, odtiaľ prudko dole a ešte prudšie hore na Ostrý Roháč a ďalej na Plačlivô. Všetky tie skaly, masívy a hrebene, po ktorých viedla naša cesta, sme videli ako na dlani... a pokým sme sa tam dostali, ubehlo niekoľko hodín. Žiadne na skok, žiadne rýchlo... Poctivá drina, vypotené litre potu, štípajúce stehná, spievajúce pľúca...

Začali sme stúpať, pred nami sa otvorila široká, prudko do hora stúpajúca cesta, začali sme naberať výšku smer Volovec. Po vystúpení naň sa nám otvorili neskutočné výhľady. Volovec patrí medzi najkrajšie vyhliadkové vrchy Západných Tatier – poskytol nám skutočne dychberúce pohľady na slovenské aj poľské západné Tatry, videli sme kopce plné zelených lúk, aj ostrých skál... Môžeme zodpovedne potvrdiť, že bolo z neho vidieť doširoka, do ďaleka, a tie výhľady boli naozaj priam pohľadnicové. V tomto bode sme prešli aj do Poľska, nakoľko výstup po hrebeni na jeho vrchol viedol aj po hranici s Poľskom. Snáď niekto kompetentný nerozhodne, že budeme musieť ísť do korona karantény. Na Volovci fúkal silný vietor. Podarilo sa nám schovať medzi kamene, dali sme si zaslúženú pauzu na občerstvenie, trochu sme si oddýchli a hybaj ďalej, čakal nás najnáročnejší úsek našej túry, a to legendárny Ostrý Roháč.

Prechod cez Ostrý Roháč, slovenský Matterhorn, hodnotia turistické bedekre ako najnáročnejší a najťažší prístupný chodník spomedzi všetkých 18 tisíc kilometrov turisticky sprístupnených ciest na Slovensku. Ťažšie túry, ako táto, sú už len po turisticky neprístupných cestách, kde je potrebné využiť služby horského vodcu. Bedekre tiež hovoria, že je to extrémne náročná celodenná vysokohorská túra v exponovanom skalnom teréne, zaistenom technickými pomôckami (reťazami). Túra je vhodná len za dobrého počasia a neodporúča sa turistom, ktorí trpia závratmi. Tak hovoria múdre knihy. Keď sme ju plánovali, pozerali sme do mapy, kde boli na úseku Ostrého Roháča vyznačené 4 lebky = úsek životu nebezpečný. Bol to úsek zaistený reťazami priamo na ostrých skalách na samom vrchole, kde pod nami boli hlboké 300 metrové zrázy, kde sme museli fixovať ruky, nohy, kde sme vymeriavali každý krok 10-krát a každé prehmatnutie rukou 20-krát, museli sme skúšať pevnosť skaly, pevnosť záchytných bodov, fixovať reťaze a pomaly sa hýbať vpred... Keď sme viseli na skalách, tak tam neexistovalo spraviť chybný krok, zaváhať, cítiť neistotu v nohách alebo v rukách... jeden nepresný krok a leteli by sme dolu, tam nebol priestor na žiadnu chybu ani na žiadnu druhú šancu. Viacerí ľudia sa otočili tesne pod vrcholom Ostrého Roháča, v bode, kde začínal najťažší úsek, netrúfali si pokračovať ďalej. Aj my sme obchádzali jedného pána, ktorý sedel na skale, stuhnutý, paralizovaný a bál sa pokračovať ďalej, ani vpred, ani vzad. Pri každej túre vždy cítime rešpekt, najmä keď sa pohybujeme vo vysokohorskom prostredí. Tu sme ale doslova cítili napätie vo vzduchu, mali sme tak veľký rešpekt a tak veľkú pokoru, že po prechode tohto najťažšieho úseku sme sa s úľavou otočili a pozerali sme na tie špicaté ostré skaly za nami, do priepasti pod nami a svorne sme si povedali – zvládli sme to. Nebolo to ale povedané s pocitom víťazstva, že sme Ostrý Roháč dobyli. Hory sa nedajú dobyť. V horách sa dá len s rešpektom a vďakou pohybovať a prijať to, čo nám dovolia, aby sme si z nich zobrali. Ten rešpekt, ktorý sme tam cítili, nám dal pocit ešte väčšej pokory voči majestátu hôr. Cítili sme vďaku, že nám dovolili prejsť ich bez ujmy, živí a zdraví. Po tejto túre môžeme skonštatovať, že prechod Ostrým Roháčom je krásna, ale ťažká túra – náročná fyzicky aj psychicky. Odporúčame ju všetkým, ktorí si ctia hory a prírodu, cítia sa na takúto túru a radi chodia do hôr. Je to zážitok na celý život. A pre nás česť, že nám hory dovolili pohladiť Ostrý Roháč a prejsť ďalej na Plačlivô.

Pred sebou sme mali znova strmý zostup a strmý výstup, Plačlivô bolo naším posledným plánovaným vrcholom. Cesta na Plačlivô nám nedovolila nijako poľaviť, vydýchnuť si. Úseky, ktorými sme prechádzali, si vyžadovali, tak ako celá táto túra, aj naďalej celého človeka a plnú koncentráciu. Neboli to už také exponované úseky ako na Ostrý Roháč, ale prudké stúpanie po skalách nám prezrádzalo, že ešte nie sme hore. Znova sme naberali výšku, stúpame a po chvíli sme boli na vrchole. Dali sme si ďalšiu zaslúženú pauzu, najedli sme sa a od tohto momentu sme boli v tom, že nás čaká už len klesanie do „základného tábora“. Ale, mýlili sme sa...

Klesanie do Smutného sedla nám odsýpalo celkom od ruky. Bolo to síce strmé klesanie po skalách, koniec koncov, ako veľká časť tejto túry, ktorá viedla po hrebeni, ale nijako nás to nevyrušovalo, čakali nás ešte krásne Roháčske plesá, ležiace v rovnomennej národnej prírodnej rezervácii, ktorá je najcennejšou časťou Západných Tatier. Väčšina turistov klesala od Smutného sedla dolu k Ťatliakovej chate a odtiaľ na parkovisko. My sme ale na rázcestí Smutnej doliny odbočili k spomínaným plesám. Nebolo to ďaleko, po nejakej štvrťhodinke sa pred nami ukázalo prvé pleso. Ťažko slovami opísať tú krásu, nájsť prívlastky, ako to všetko dať do slov. Jedným slovom, úžas. Pred nami, pod mohutnými masívmi, sa zrazu otvorila krásna, ligotajúca sa vodná hladina, v nej odraz okolitých skál a stromov. Do toho podvečerné slnko, krásna hra farieb a svetla... nádherný magický okamih. Zahľadeli sme sa na kačky, ktoré sa tam bezstarostne kúpali, užívali si ten krásny prítomný okamih, nič ich nerušilo, len boli na tom krásnom mieste. Pobrali sme sa ďalej a čakalo nás prekvapenie... znova sme začali stúpať hore, museli sme vyšliapať ďalších 100 výškových metrov, pokým sme sa dostali k ďalšiemu plesu. Toto bolo pre nás už únavné, po tom, čo sme mali od rána za sebou, sme už ledva nohami prepletali. Nečakali sme stúpanie, ale klesanie. No nič, išlo sa ďalej. Znova sme vošli do akoby malej dolinky, v ktorej bolo učupené ďalšie pleso. Znova hra farieb, okolo kosodrevina odrážajúca sa v hladine plesa. Kochali sme sa, ochkali, ichkali, ale nakoľko už bol pokročilý čas, museli sme pokračovať ďalej. Pred nami sa objavilo ďalšie pleso a potom ďalšie. Jednoducho, krása. Všetko v obklopení masívnych končiarov, priamo pod Ostrým Roháčom, Plačlivým, Troma kopami a Hrubou kopou. Roháčske plesá sú najkrajšími a najfotogenickejšími plesami Západných Tatier. Samotné štyri plesá sa nachádzajú ako keby v kaskádach, terasách nad sebou vo výške 157 metrov, druhé a tretie pri sebe, na zostupe cez Spálenú dolinu sa nachádza ďalšie, tzv. Opálové pliesko a nižšie od neho Roháčsky vodopád.

Roháčsky vodopád bol po plesách našou poslednou zastávkou. Je to najväčší vodopád Západných Tatier, 23 metrov... stáť pri ňom a počuť tú valiacu sa, hučiacu masu vody za chrbtom... tak to bol iný zážitok. Čím bližšie sme boli k vodopádu, tým bolo chladnejšie a chladnejšie. Voda ľadová, zrazu to bolo miesto s rozdielom hádam aj 15 stupňov... Odtiaľ sme pomaly zliezli do doliny na parkovisko Pod Spálenou, kde naša túra ráno začala a boli sme na konci.

Túto túru sme mali v pláne dlhšie a sme vďační, že nám hory dovolili podniknúť ju. Bolo to niečo fantastické, slovami ťažko opísateľné, či už to bol samotný masaker na Ostrom Roháči, alebo dych vyrážajúce výhľady z Volovca, Rákoňa aj z Plačlivô, prechod Nohavicou a sedlami, prudké výstupy hore, prudké zostupy dolu a znova hore, znova dolu... po rukách, po zadku, po skalách... Stehná štípali, lýtka tuhli... Bol to znova krásny deň na horách, fyzicky veľmi náročný a vyčerpávajúci, ale po návrate k autu, keď sme pozreli hore, že toto sme prešli... takí sme boli maličkí a vďační, že nám bolo umožnené spraviť túto túru. Vrelo odporúčame všetkým, ktorí radi lozia po horách. 

Po príchode k autu Peťo trefne poznamenal, dovolím si citovať ho, keď predniesol niekoľko poznámok ašpirujúcich na intersubjektívny status:

Západné Tatry by sa mohli nazývať Zelené Tatry.

Po tejto túre sa človek ľahko ocitne v pasci – bude sa sem musieť vracať.

Prechod Ostrým Roháčom (slovenským Matterhornom) prepíše mnohé miesta v šedej kôre.. Pretože keď privriem oči, viem si ten úsek prehrať krok za krokom, sekundu po sekunde.. a potom znovu.

Ak mapa hovorí 10:40 a naše hodiny večer spočítali, že 14:00, tak ten rozdiel medzi tým, to je to „kochanie sa à la Hrušinský“ – bolo by fajn, keby novšie verzie máp toto zohľadňovali.

Niekto sa vie správne narodiť, niekto správne vyliahnuť. Byť kačicou žijúcou na Roháčskom plese – prečo nie?

Tak čo, priatelia, dáte to?

Trasa: Zuberec – Zverovka, parkovisko Pod Spálenou (1 040 m n. m.) – Rázcestie Zverovka (1 015 m n. m.) – Rázcestie Látaná dolina (1 170 m n. m.) – Zadná Látaná (1 280 m n. m.) – Sedlo Zábrať (1 656 m n. m.) – RÁKOŇ (1 876 m n. m.) – VOLOVEC (2 063 m n. m.) – Jamnícke sedlo (1 908 m n. m.) – OSTRÝ ROHÁČ (2 084 m n. m.) – PLAČLIVÔ (2 126 m n. m.) – NOHAVICA (2 051 m n. m.) – Smutné sedlo (1 962 m n. m.) – Rázcestie Smutná dolina (1 522 m n. m.) – Roháčske plesá (1 719 m n. m.) – Rázcestie Pod Troma kopami (1 575 m n. m.) – Rázcestie pod Predným Zeleným (1 473 m n. m.) – Roháčsky vodopád (1 340 m n. m.) – Adamcuľa (1 185 m n. m.) – Šindľovec rázcestie (1 065 m n. m.) – Zuberec – Zverovka, parkovisko Pod Spálenou (1 040 m n. m.)

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Festival Azyl

Najlepší krátky film. Sledujte odovzdávanie cien festivalu Azyl

Medzinárodný online festival 1 a 5-minútových filmov.

Minúta po minúte: Opäť máme rekordné číslo, desiatky ľudí sa nakazili v domove dôchodcov

Minister Krajčí je opäť v karanténe, konzílium rokuje o opatreniach.


Už ste čítali?