reklama

Utajená nízkotatranská kráska

Turistický chodník na tento málo navštevovaný vrch je prístupný len 3 mesiace v roku. Po zvyšnú časť roka je kvôli ochrane prírody neprístupný. Je to utajená kráska v Nízkych Tatrách.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (7)

Siná – tak sa táto kráska volá. S Peťom sme pozreli do mapy, v Nízkych Tatrách sme dlhšie neboli a všimli sme si, že sa v nich ukrýva jedna utajená čerešnička. Siná je málo navštevovaný, málo známy vrch, po väčšiu časť roka turisticky neprístupný. To nás zaujalo ešte viac, pretože nie je veľa vrchov, ktoré by sa dali navštíviť len tri mesiace v roku. Turistický chodník je prístupný od 1.7. do 14.10., zvyšok roka je kvôli svojej výnimočnosti neprístupný. A v čom spočíva táto výnimočnosť? Siná tvorí bránu do známej Demänovskej doliny. Je najvyššie položeným bodom Národnej prírodnej rezervácie Demänovská dolina, ktorá sa rozprestiera v jej strednej časti. Pod dnešný vzhľad Demänovskej doliny sa významne podpísala zrážková, ale aj podzemná voda. Tá tu vytvorila kaňony, množstvo jaskýň a iných krasových javov. Na tomto zaujímavom kúsku krajiny sa vyvinula takzvaná vegetačná inverzia. V dolinách (nižších polohách) prevládajú druhy, ktoré obľubujú chlad a vlhko, naopak vápencové bralá sú stanovišťom teplomilných rastlín. Podložie Sinej vzniklo pred 230 miliónmi rokov. V tom čase tu bolo plytké more s bohatou faunou. Piesky, íly a časti schránok živočíchov sa ukladali, až vytvorili mocné vrstvy. Tie sa postupným navršovaním novších a novších vrstiev dostávali do väčšej hĺbky. Potom však prišlo alpínske vrásnenie, ktoré vytlačilo z hĺbok tieto vápence a dolomity a vytvorilo z nich časť dnešnej Demänovskej doliny. Vápence a dolomity sú však rozpustné, a preto je tu podložie prederavené ako ementál. Potoky tečú dolinami a potom sa strácajú v podzemí, aby následne niekde inde vyšli na povrch v podobe mocných prameňov. Ďalšia výnimočnosť spočíva v raste zriedkavých rastlín, rastúcich na vápencových bralách usporiadaných do radov, ktoré sa inde, ako tam, nevyskytujú. S nadmorskou výškou 1 560 m n. m. si človek povie, že o nič nejde, že je to kopec z tých menej náročnejších, no opak bol pravdou. Táto túrička bola z tých „záhulovejších“ a po prvýkrát aj nebezpečných, kedy sme museli zvažovať každý ďalší krok, či pôjdeme ďalej, alebo sa otočíme... Ale poďme na to pekne postupne.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Hneď z parkoviska pri Demänovskej jaskyni Slobody sme vošli do lesa. Pred nami sa otvorila majestátna tiesňava Repiská. A práve táto tiesňava bola tým „záhulom“ o ktorom sme nevedeli, že nás čaká. Dno bizarnej doliny s početnými skalnými útvarmi má krátke úseky stupňovitého riečiska s vymletými tzv. krútňavovými hrncami. Ide o úzku roklinu, ktorej dominuje potok a keďže predošlé dni výdatne pršalo, čakala nás tu nefalšovaná divočina. Prudké dažde spravili svoje a z malého potôčika, ktorý preteká tiesňavou, sa stala dravá rieka. Masívny, rozvodnený a veľmi dravý hukot, s akým sa voda okolo nás valila dolu, dával tušiť, že o zážitok bude postarané... To, čo nás ale čakalo počas výstupu, sme ešte na žiadnej túre nezažili – prechádzali sme úsekmi, na ktorých sa krátko pred nami zosunula pôda, dravá voda brala všetko so sebou – spláchla stromy, ktoré boli polámané, popadané na chodníku, po ňom tiekla dravá voda, cezeň strhnuté svahy, skaly, kamenná sutina... boli miesta, kde po chodníku nebolo ani stopy, bol odplavený, zmizol niekde až do hĺbky jeden a pol metra a ostala po ňom len dlhá priepasť, ale na okolitých stromoch boli značky, chodník tam krátko pred tým, ako sme do hory vstúpili, bol. Dnes po ňom ani stopy, voda všetko strhla a odniesla nevedno kam... tiesňava Repiská, ako ju bolo možné poznať v minulosti, zmizla. Skákali sme po skalách, chodník, teda presnejšie povedané to, čo z neho ostalo, pripomínalo ako keby špirály, raz sme boli vľavo, potom vpravo, potom v strede, vymeriavali sme krok, balans, aby sme nespadli do rozvodneného dravého toku, preskakovali sme zo strany na stranu, po kameňoch cez ten dravý rozvodnený potok, podliezali a prekračovali stromy... no strečing ako sa patrí. Boli úseky, kde sme museli ísť plaziac sa pod stromami, po kameňoch preskakujúc cez vodu a strmými podmytými zrázmi chytajúc sa konárov stromov, aby nás nestiahlo dolu do vody... Boli miesta, kde sme rozmýšľali, či pôjdeme vôbec ďalej... pod nami prudký, rozbesnený hučiaci potok a my na reťaziach, držiac sa skál, rukami zapretými do masívu na mieste, kde bol voľakedy chodník a rozmýšľajúc, kde položíme nohu, kde ruku... Nad nami prudké stráne s čerstvými mohutnými zárezmi poznačenými zosuvmi pôdy. Jeden chybný krok, jedno chybné položenie ruky a spadli by sme do tej hučiacej dravej vody... voda tam hučala tak, že sme po sebe museli kričať, aby sme sa počuli, víry boli tak silné, že by so sebou bez problému stiahli celého človeka, obúchali o skaly... ani sme si to radšej nechceli predstaviť... Prechádzali sme miestami, kde to bolo priam na hrane, rozhodovali centimetre, či ísť ďalej, alebo sa otočiť... Pomaly sme stúpali hore, túžobne sme očakávali, kedy už budeme v Sedle Siná. Dnes, ako píšeme tento blog (25.09.2020), to už na mieste môže vyzerať ináč, predpokladáme, že dravý potok už bude kľudnejší, ale vtedy, keď sme tam boli my (04.07.2020), to bolo na hrane. Veľké polomy úplne zatarasili pôvodný chodník. Nájdenie správneho smeru si vyžadovalo dobrý orientačný zmysel. Pri podliezaní a preliezaní mohutných kmeňov sme si riadne zacvičili. Pôdy, ktoré sa vytvárali stovky rokov, sú zdegenerované. Vzácny humus odplavovali zrážky po svahu. Keď sme prechádzali rúbaniskom, bolo tu citeľne teplejšie aj napriek tomu, že bolo pod mrakom. Žiaľ, nepredpokladáme, že by sa tiesňava vrátila do stavu, v akom bola pred niekoľkými mesiacmi, rokmi... Bolo vidieť, že dažde a sila vody, ktorá sa ňou valila, mala obrovskú devastačnú silu. Strhla so sebou všetko a zanechala po sebe spúšť... Bude trvať desiatky rokov, kým sa tam príroda spamätá.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Vyššie sme potok opustili, dolina sa za nami zatvorila a cez krátky úsek lesa sme sa dostali na miesta, kde zostal les zaznamenaný iba na mape. Všetko ostalo otvorené, po lese nebolo ani stopy a nám sa otvorili pohľady, ktoré neboli veľmi potešujúce. Dovideli sme až na zjazdovku pod najznámejšou slovenskou lanovkou vedúcou na Chopok z komerciou poznačeného zimného strediska Jasná. Lokalitu sme navštívili dávnejšie, pred niekoľkými rokmi a porovnanie vtedy a dnes = neporovnateľné. Dnes žiaľ boli tie obrazy na zaplakanie. Stále sa dali v doline vidieť z toho miesta, kde sme stáli, aj kúsky čistej prírody, možno niekoľko pár metrov okolo Vrbického plesa, ale v okolí a v samotnej Jasnej tá rýchlosť výstavby, či už zjazdoviek, lanoviek, hotelov, bungalovov, chát... to ide na území národného parku až príliš rýchlo a až príliš necitlivo. Do toho obrazy vyklčovaných lesov, holých kopcov, turistická cesta na vrchol Chopku vedúca cez lyžiarsku zjazdovku s lanovkami nad hlavou... Po tom, čo sme videli pri výstupe na Sinú do doliny, do Jasnej, čo sa tam deje, tak to nie je veľmi vábivá predstava ísť odtiaľ na túru trebárs na spomínaný Chopok. Nebola by to túra duši lahodiaca, toto by bolo kvôli tam prítomnému pachu peňazí a komercie trápenie sa. Vidieť to, ok, ale ďakujeme, naša šálka kávy to nie je. Videli sme čulý stavebný boom s mesačnou krajinou okolo. Keď to takto pôjde ďalej, možno budeme svedkami toho, že za chvíľu bude na území Národného parku Nízke Tatry, v Jasnej, stáť Disneyland... Našťastie úsek, z ktorého sme videli do doliny, na tú bezbrehú výstavbu, nebol dlhý a po chvíli sme znova vošli do lesa, do Sedla Siná.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Po Sedlo Siná to bol záhul v pravom slova zmysle. V normálnych podmienkach pohodový, síce mierne náročný výstup tiesňavou prudko hore, ale pohodový. Teraz to bol ale zážitok, na aký budeme dlho spomínať... Chodník nikde, strhnuté svahy, podmyté stromy, popadané skaly, dravý hučiaci potok... a my, ako takí dvaja „blázni“, centimeter po centimetri hore, dopredu, pomaly, opatrne, s veľkým rešpektom a pozorne, aby sme nespadli do tej divej riavy. Konečne, tiesňava Repiská za nami, dorazili sme do Sedla Sinej. Odtiaľ smerom hore na samotný vrch Siná to bol druhý záhul. Pred nami sa otvorilo prudké strmé stúpanie, serpentíny, špicaté skaly a bralá, uzučký chodník, pozreli sme sa dolu hlavy sa nám zatočili... hovoríme si, už nech sme hore. Niektoré úseky boli zaistené aj reťazami. Tieklo z nás ako z hydrantu, oči od potu štípali, šaty sme mohli na sebe žmýkať, ale ideme, naberáme výškové metre a z nohy na nohu prudko vyššie a vyššie... Konečne, sme na vrchole Siná. Otvorili sa nám parádne výhľady do Demänovskej doliny, na Liptov, Tatry, Fatry, Veľký Choč, Oravské Beskydy... Peťo povedal, že to tam na zmätené zmysly pre zmenu pôsobilo ako v rozprávke s minimálne 50 odtieňmi zelenej široko ďaleko, že dojmy pribúdali doslova sendvičovou metódou. Dávame si zaslúžený odpočinok, prezliekame šaty, najeme sa a rozmýšľame ako ďalej.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Cieľom tejto túry boli aj iné vrchy Nízkych Tatier, pôvodne sme mali v pláne vyjsť na hrebeň a pokračovať ďalej cez Bôr, Poľanu a skončiť v Jasnej, ale nakoľko cesta tiesňavou nám trvala oveľa dlhšie, ako sme predpokladali, a aj kvôli tomu, čo sme videli, že sa deje v Jasnej, sme sa rozhodli túru na Sinej ukončiť a vrátiť sa naspäť. Poučení z krízového vývoja sme už vedeli, čo nás čaká na ceste dolu... znova tiesňava Repiská, rozvodnený živel, nebezpečný úsek... Všetky doklady, mobily, foťák, peniaze... sme si dali do sáčkov, sáčky zabalili do pršiplášťa, ten do bundy, bundu sme dali do stredu ruksaku... prevencia, ak by sme náhodou spadli do vody, lebo počítali sme aj s takouto možnosťou, tak nech máme škody čo najmenšie. V nádeji, že táto „nepremokavá“ guča by nám aspoň techniku a ostatné veci ako tak ochránila pred vodou, sme sa pomaly pustili do zostupu... na rad prišiel znova záhul – repete z rána... prudké klesanie zo Sinej do Sedla, potom tiesňava Repiská s hučiacou riavou a vymletou cestou... znova vymeriavame krok, opatrne kladieme nohy na klzké kamene, preskakujeme hučiaci valiaci sa potok, podliezame stromy, kríže bolia, druhýkrát za deň poriadny strečing, ale ideme ďalej, iné nám neostáva. Pomaly schádzame dolu, pred nami sa objavuje civilizácia, koniec dobrý, všetko dobré... bez ujmy na zdraví, so suchými nohami, so suchými šatami, bez pádu do vody, sme sa konečne po 7 hodinách ocitli pri aute, na parkovisku pri Demänovskej jaskyni Slobody, kde sme ráno začínali.

Na každú túru ideme vždy s maximálnym rešpektom a pokorou voči prírode. Na tejto túre sme starostlivo každý meter kroku viac krát vymeriavali, skúšali balans na nohách, na kameňoch, či nie sú podmyté, či sú pevné, či nechytáme zvetranú skalu, či nás konár udrží, či sú reťaze pevné, či sa dá ísť ďalej... sotva by sme prišli do štádia, že konečná, že sa na to necítime, že nám to podmienky nedovoľujú, že si nie sme istí pevnosťou kroku, že sily povedia dosť... koniec, otáčame a vraciame sa. Zvážili sme možnosti a rozhodli sme sa preto našu túru ukončiť na Sinej a ďalej nepokračovať. Na jednej strane sa túra na Sinú zdá pomerne jednoduchá, pretože je krátka, no zdanie klame. Strmé stúpania a nebezpečné traverzy pri ceste na vrchol sú skutočnou výzvou pre každého turistu, ktorý sa naň vydá a nehovoriac o komplikovanej situácii v tiesňave Repiská, ktorá na náročnosti túry len pridá. V každom prípade, ak sa rozhodnete túto túru absolvovať, na jej konci je krásny vrch Siná s úžasnými veľkolepými kruhovými výhľadmi doširoka, doďaleka.

Trasa: Demänovská jaskyňa Slobody (870 m n. m.) – Sedlo Sinej (1 300 m n. m.) – Siná (1 560 m n. m.) – Sedlo Sinej (1 300 m n. m.) – Demänovská jaskyňa Slobody (870 m n. m.)

Tomáš Eršek

Tomáš Eršek

Bloger 
  • Počet článkov:  13
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Vášnivý turista, cestovateľ, milovník divadla a dobrej knihy, rád objavujem neobjavené... Spolu s parťákom Petrom Vrábelom cestujeme vo voľnom čase krížom krážom po Slovensku, po zákutiach už objavených, ale aj nepoznaných a radi by sme sa podelili o naše zážitky z ciest, z túr, z objavovania "čiernych dier", z miest neokukaných, ale aj tých komerčných. Kedykoľvek sa nám dá, balíme batoh a smer hory, lesy, mestá, háje... Zoznam autorových rubrík:  Cesty po SlovenskuNezaradenéSúkromné

Prémioví blogeri

Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Post Bellum SK

Post Bellum SK

73 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu