Túra cez druhý slovenský Matterhorn

Autor: Tomáš Eršek | 4.12.2020 o 19:18 | Karma článku: 11,13 | Prečítané:  5063x

Túto túru, vďaka jej mimoriadnej náročnosti, možno zaradiť medzi top trojku, ktorá preverí fyzické, ale aj psychické sily každého turistu. Bola to kráľovská grand túra s výstupom na jedného „Zradného krásavca“.

S Peťom sme začiatkom leta prešli časť Roháčov s okruhom cez Rákoň – Volovec – Ostrý Roháč – Plačlivô – Roháčske plesá (https://tomasersek.blog.sme.sk/c/543790/tura-cez-slovensky-matterhorn.html). Tentokrát sme sa ale rozhodli prejsť si Roháče aj z druhej strany. Rovnako ako začiatkom leta prejdený okruh cez spomínaný Ostrý Roháč, aj táto túra mala viaceré naj... Naplánovali sme si totiž kráľovský veľký okruh cez 8 vrcholov a 3 sedlá, s hlavným cieľom výstupu na Baníkov. Bol to prechod najťažším úsekom na najťažšom hrebeni Západných Tatier, na ktorom je množstvo vzdušných úsekov, šikmých skalných platní a hrán. Práve Baníkov je považovaný za najnebezpečnejší vrchol celého hrebeňa časti Smutné sedlo – Tri kopy – Hrubá kopa – Baníkov a býva svedkom mnohých smrteľných úrazov. Peťo sa niekde dočítal, že tam chodí menej turistov ako na Ostrý Roháč, ale žiaľ, býva tam viac smrteľných úrazov ako na Ostrom Roháči. Hlavnou príčinou je ťažký, mimoriadne náročný terén, ktorý v najťažších miestach dosahuje druhý stupeň stupnice obťažnosti horolezeckých výstupov. Exponovaný terén môže v prípade pošmyknutia skončiť niekoľko stometrovým smrteľným pádom. Chybou je, že na takto ťažký terén nič neupozorňuje, len bedekre, a neskúsení turisti sa tak ľahko môžu dostať do problémov. Baníkov je zároveň hodnotený ako druhý najťažšie prístupný končiar Západných Tatier po Ostrom Roháči a bola to fakt petelica. Za nás ťažko povedať, či bol náročnejší vtedy prejdený úsek Rákoň – Volovec – Ostrý Roháč – Plačlivô, alebo tento prechod po hrebeni Baníkov – Hrubá kopa – Tri kopy. Úsek bol takisto zaistený reťazami, veeeeeľa veľa reťazami, oproti Roháču ich bolo ooooveľa oveľa viac a bol to vzdialenosťou o dosť dlhší úsek, kedy sme liezli po holých špicatých končiaroch, skalách, prechádzali sme miestami, kde sme doslova viseli na skalách bez istenia, len na prstoch, na rukách, na reťaziach... doslova nám život visel na prstoch a v rukách... Hrebeň Baníkov – Hrubá kopa – Tri kopy – Smutné Sedlo patrí právom medzi najťažšie značené hrebene. Svojou obťažnosťou a značnou dĺžkou nemá na Slovensku obdobu, a to ani v porovnaní s niektorými prechodmi cez turisticky neprístupné sedlá Vysokých Tatier, na ktorých treba využiť asistenciu horského vodcu. Podobne ako Ostrý Roháč, aj Baníkov patrí medzi dominanty Roháčov.

Baníkov je najvyšším vrchom Roháčskej časti Západných Tatier – on bol tým vrcholom, na ktorý sme sa podujali vystúpiť, mali sme pred ním veľký rešpekt a musíme povedať, že oprávnene. A nielen to. Už len plánovaná dĺžka okruhu Predný Salatín – Brestová – Sedlo Parichvost – Salatín – Spálená – Pachoľa – Baníkovské sedlo – Baníkov – Hrubá kopa – Tri kopy – Smutné sedlo dávala tušiť, že táto túra bude poctivým „záhulom“. To, čo nás ale čakalo, bolo ešte náročnejšie a ešte krajšie, ako sme si na začiatku mysleli... Ale, poďme na to pekne postupne...

Naša túra začala na parkovisku v Zverovke pod Spálenou. Hoci sme prišli skoro ráno, rozľahlé parkovisko už bolo dosť zaplnené. Dajú sa však odtiaľ robiť viaceré túry s viacerými možnosťami na rôzne smery, naším smerom až tak veľa ľudí nešlo. Poctivý výstup sa začal až od konečnej stanice lanovky, odkiaľ sme začali stúpať na Predný Salatín. Pohľady nám smerovali na obďaleč stojace masívne skalné hrebene – tie nás v ten deň čakali, pre ne sme si šetrili sily na najnáročnejšiu časť túry – na prechod úsekom Baníkov – Hrubá kopa – Tri kopy. Pokým sme sa tam ale dostali, čakalo nás niekoľko hodín poctivého náročného šliapania hore a dole, znova hore a znova dole...

Naše kroky ďalej smerovali na Brestovú, sedlom Parichvost sa dostávame na ďalší končiar, na Salatín, odtiaľ znova hore, dole, hore a sme na Spálenej. Kolená začínajú pišťať, ale nedá sa cúvnuť, pred nami sa týči Pachoľa. Prudké, strmé stúpanie, naberáme výšku, oči od potu štípu... prichádzame na Pachoľa, sme tam. Dávame si malú prestávku a s rešpektom sa pozeráme pred seba, na majestátne stojaci Baníkov. Ten nás ešte len čaká...

Zostupujeme do Baníkovského sedla a znova naberáme prudké stúpanie, chytáme sa skál... sme na Baníkove, na najvyššom bode našej túry. Baníkov – „Kráľ Roháčov“, ale i „Zradný krásavec“, to sú tituly, ktorými sa zvykne označovať tento najvyšší vrch v hlavnom hrebeni Západných Tatier. Majestátny vrchol vypínajúci sa nad Žiarskou, Roháčskou, Bobroveckou a Jalovskou dolinou ponúka prekrásny výhľad na celé Západné Tatry, výhľad, za ktorý však každoročne zaplatí niekoľko turistov životom. Na Baníkove väčšina turistov končila, otočili sa a vracali sa naspäť.

Po tom, čo nás ale čakalo ďalej, pri našom ďalšom pokračovaní túry v smere na Hrubú kopu a Tri kopy, po tom, čo sme tam zažili, sa im ani nečudujeme, že za cieľ túry si vybrali „len“ Baníkov a nepokračovali ďalej. Pred nami bol najťažší úsek na najťažšom hrebeni Západných Tatier, a to skalnatý masív tesne za Baníkovom. Čakali nás vzdušné úseky, platne, hrany od výmyslu sveta. V tejto pasáži sme museli byť extra pozorní. Tam sa nedalo kochať okolitou scenériou, užívať si výhľady, hľadať vhodný záber na fotku... to tam neexistuje. Tam sa človek musí plne koncentrovať na každý krok, na každý nádych aj výdych. Boli úseky, kedy sa nám aj srdce rozbúchalo. Bolo to z veľkého rešpektu pred horou.

Rozdiel medzi Baníkovom a Ostrým Roháčom je ten, že Roháč je ešte o kúsok náročnejší, avšak úsek Baníkov – Hrubá kopa – Tri kopy, čo je prechod po skalných ihlách, stále po hrebeni, je oveľa dlhší ako prechod Ostrým Roháčom. Je tak náročnejší na rozloženie síl a na kondíciu. Strmé kolmé steny, po ktorých sme museli prejsť, rukami visieť na skalách a fixovať nohy, nám dali fyzicky poriadne zabrať, ale tentokrát to bolo náročné aj psychicky. Keď sme viseli na skale a pozreli sa dolu... no radšej sme sa potom dolu už viac nepozerali... Do toho všetkého, keď sme stáli na kolmej skale, len na jednej nohe, v ruke sme držali reťaz, v druhej skalu a pod nami 350 metrov hlboký zráz a začal fúkať vietor, síce slabý, ale začal... v tom momente sa stabilita stala relatívnym pojmom, bolo potrebné všetko veľmi starostlivo zvažovať, každý centimeter kroku, každý centimeter prehmatnutia rukou... Boli miesta, kedy sme viseli na skalách a pod nami boli niekoľko sto metrov hlboké zrázy, keď sme doslova ako pavúky viseli na tých skalách, tak sa nám srdce rozbúchalo... Neopísateľný pocit, neprichádzalo do úvahy spraviť nejakú chybu, nejaký chybný krok. Každý posun ďalej sme kontrolovali, starostlivo vymeriavali, bolo treba vyskúšať pevnosť skál, či sa môžeme fixovať, chytiť sa a posunúť sa ďalej... Keď sme dorazili do Smutného sedla, čo sme v danej chvíli, v danom bode našej túry považovali za cieľ, sme si s úľavou vydýchli... že, konečne. Odtiaľ nás čakala ešte ďalšia časť túry k Ťatliakovej chate a na parkovisko k autu, nejaké dve a pol hodinky, ale to už bola selanka oproti tomu, čo sme mali za sebou. Bol to náročný celodenný okruh po skalných ihlách a plochých skalných platniach, s prudkými výstupmi hore a dole, znova hore a dole... keď sme to na konci zmerali – prevýšenia od doliny, cez samotné prechody ôsmich vrcholov po hrebeni, hore-dole niekoľkokrát až po samotný príchod naspäť k autu, tak túra bola porovnateľná, ako keby sme 2x po sebe v jeden deň vystúpili na Kriváň hore a dole, hore a dole.

Dovolíme si pochváliť sa, už len samotný okruh hovoril o mimoriadne náročnej túre vo vysoko exponovanom skalnom teréne, ale spraviť to a dať to do konca... keď sme viacerým turistom povedali, akú túru robíme, aký okruh a kam ešte pokračujeme, tak uznanlivo a s rešpektom pokývali hlavami... Právom považujeme túto túru zatiaľ za top, akú sme kedy absolvovali. V rôznych pohoriach Slovenska sa dajú robiť krásne túry, pobehali sme už kadečo. Ale Západné Tatry... to je kapitola sama osebe. Zvlášť turistika v Roháčoch je známa svojou technickou náročnosťou. Mnohé z trás sú zabezpečené reťazami, rebríkmi či stúpačkami. Dajú sa tam nakombinovať túry s rôznou obťažnosťou, v rôznych terénoch... Z toho, čo sme zatiaľ prešli v Západných Tatrách, bola toto túra par excellence. Mimochodom, túry v Západných Tatrách sú neporovnateľne fyzicky a častokrát aj psychicky oveľa náročnejšie ako túry vo Vysokých Tatrách...

Hold, nech nám je odpustené, ale... museli sme sa pochváliť. Horám zdar.

Trasa: Zuberec – Zverovka, parkovisko pod Spálenou (1 040 m n. m.) – PREDNÝ SALATÍN (1 790 m n. m.) – BRESTOVÁ (1 902 m. n. m.) – Sedlo Parichvost (1 870 m n. m.) – SALATÍN (2 017 m n. m.) – SPÁLENÁ (2 083 m n. m.) – PACHOĽA (2 167 m n. m.) – Baníkovské sedlo (2 040 m n. m.) – BANÍKOV (2 178 m n. m.) – HRUBÁ KOPA (2 166 m n. m.) – TRI KOPY (2 136 m n. m.) – Smutné sedlo (1 962 m n. m.) – Rázcestie Smutná dolina (1 522 m n. m.) – Ťatliakova chata (1 350 m n. m.) – Adamcuľa (1 185 m n. m.) – Šindľovec, rázcestie (1 065 m n. m.) – Zuberec – Zverovka, parkovisko pod Spálenou (1 040 m n. m.)

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Žiadne výpisky ani kópie. Jankovskej obmedzili prístup do vlastného spisu

Bývalá štátna tajomníčka začala spolupracovať s vyšetrovateľmi koncom októbra.

KOMENTÁR PETRA SCHUTZA

Echo covidového summitu

Prečo únia nekúpi od Pfizeru patent zostáva záhadou.


Už ste čítali?